Reakce na recenzi:

alienshore - @ 13.12.2013

City Boy je ďalšia relatívne zabudnutá kapela zo 70-tých rokov, ale iste si poniektorí spomenú na ich veľký hit 5-7-0-5 z albumu Book Early. Najznámejším a najproduktívnejším muzikantom sa neskôr stal gitarista Mike Slamer (Streets, Steve Walsh, Steelhouse Lane, Slamer, Seventh Key). Nebol síce hlavnou hybnou silou City Boy, ale určite bol platným členom keďže sa podieľal aktívne na skladaní hudby. Za opraty držali predovšetkým speváci Steve Broughton a Lol Mason. Opäť je to jedna z tých skupín, ktorú je ťažšie zaradiť, ale určite by sa tu našla paralela s 10cc alebo Charlie. Hlavne multi-vokálne aranžmány to ťahajú týmto smerom a popri popových melódiách sa tlačí dopredu aj perfektná súhra všetkých muzikantov. Gitarová práca Mike Slamera je jedna z tých vecí, ktoré dávajú tejto kapele rockový punc. Či je však City Boy progresívna skupina je diskutabilné, no dovolím si napísať, že takýto hudobný štýl nie je práve najlákavejší pre prípadné kopírovanie, pretože si vyžaduje skúsených hráčov.

Už hneď prvý album je celkom vyzretým dielom, ktorý dal jasne najavo že sa k slovu hlási partia talentovaných hudobných maniakov. Nachádza sa tu viacero výrazovo odlišných skladieb a tak dokopy tvoria farebný, a chuťovo bohatý koktejl. Spája ich však pestrá paleta vokálov, rezavá gitara a vskutku zaujímavý konečný výsledok, ktorý dokáže aj opakovane vyvolať poslucháčsky interes. Prvé dva songy (Moonlight) Shake My Head and Leave a Deadly Delicious vôbec nenudia, a potešia spŕškou melódií. Solídny groove-rock Surgery Hours (Doctor Doctor) nahradí krásne spevná Sunset Boulevard. Z iného súdka je Oddball Dance, skladba však baví svojou netypickou melodickou stavbou a v jej strede sa nachádza aj taký malý úlet. Za vrchol sa určite dá označiť 5000 Years/Don't Know Can't Tell kvôli skvelým gitarám a vznešeným vokálom. Kompozícia je na jednej strane jemná a na tej druhej zase vie aj zdrsniť, ponúka zaujímavé a plynulé striedanie pasáží. Po tejto progresívnej pecke nasleduje zase niečo odlišné, a to The Hap-ki-do Kid s groove spodkom a pekne prešpekulovaným refrénom. The Greatest Story Ever Told kvalitou vôbec nezaostáva a nadpozemskú melódiu si môžete kľudne s nimi aj zaspievať. A čo takto koniec v štýle Crosby, Stills and Nash? Áno, takto asi zhruba znie akusticky ladená Haymaking Time a veruže je to neskutočná nádhera.

Prekvapivé je, že tak odlišné skladby nepôsobia dokopy vôbec rozbito. Naopak, je to celkom dobrodružný pohľad na hudbu, ktorý by sa mal zapáčiť priaznivcom kvalitných melódií a aj progresívneho rocku. Hodnotím tento debut City Boy hodne pozitívne a nadviazali naň druhým radovým albumom Dinner At The Ritz, ktorý je ešte viac tvrdší a progresívnejší. Za výborný zvuk je zodpovedný slávny producent Robert John "Mutt" Lange.