Reakce na recenzi:

alienshore - @ 14.12.2013

Na svojom druhom štúdiovom albume sa City Boy pobrali smerom viac k progresivite a dokonca aj trochu stemneli. Ich povestný humor však aj naďalej ostáva prítomný v komplexných a otvorených aranžmánoch. Dinner At The Ritz môžem naozaj označiť za progresívne-rockovú dosku a aj samotná gitara má typickú ostrosť a rafinovanosť typickú pre tento štýl. Nádherné vokály sú ozdobou každej dosky City Boy a pokiaľ máte radi podobné vokálne extravagancie ako napr. pri Queen alebo Electric Light Orchestra, tak určite pri tejto skupine nič nepokazíte.
Rockový nášup Momma's Boy štartuje celú dosku a gitara púta pomerne veľkú pozornosť vďaka prieraznému zvuku. Na silných vokáloch založená Walk on the Water predstavuje klasickú tvár City Boy a kdesi v strede sa objaví aj reggae vsuvka. Prvý vrchol prichádza so skladbou Narcissus, ktorá tiahne k temnejším zákutiam progresívneho rocku. Blues-rockový podklad je osviežený aj jazzovými klávesami a najlepšia časť prichádza s nepravidelným tempom, a brilantne spracovaným refrénom. Na úplne nôtu zahrá titulná Dinner at the Ritz a cítiť v nej sarkazmus z bezstarostného a prázdneho života zbohatlíkov. Hudba je pop-rockovo príjemná a miestami znie ako z nejakého baru. Goodbye Blue Monday je podobne nekonfliktná ako predošlá, len je o čosi rýchlejšia. Druhým vrcholom albumu je jednoznačne čarokrásna The Violin, kde krovie robia skutočné husle popri klasickej rytmike a citlivých melódiách. Po tomto impozantnom kúsku sa hlási už len posledná State Secrets s pekne rozvrstvenými melodickými linkami a nápadmi.
Prvé dva dosky City Boy sú naozaj výborné a po nich sa už začali viac obzerať po komerčnejších chodníkoch. Nebolo to však vyložene zlé rozhodnutie, pretože ani ďalšie ich nahrávky nepatria medzi podpriemer a dokázali sa s tým vysporiadať vlastným spôsobom. Dinner at the Ritz, čiže večera v hoteli Ritz má aj po rokoch stále štvorhviezdičkovú kvalitu.