Reakce na recenzi:

hejkal - @ 07.05.2012

K britskej skupine Nucleus som sa dostal krátko po vydaní debutovej limitky od Repertoire, a teda niekedy v roku 2005. Elastic rock si ma získala predovšetkým hlučnými bicími Johna Marshalla, ktorý srdnato tvrdí prevažne dychový džezík, ktorý s rockom veľa spoločného nemá.

Hromada krátkych skladieb vcelku pokojne plynie, dychári a občas aj gitarista si džezíčkujú o sto šesť, a tak sa zmienim iba o tých skladbách, ktoré sa blížia k rockovým polohám (a to sú kúsky prevažne z druhej strany platne).

Hneď na úvod je tu rok 1916 a bubenícka eskapáda, pokračuje uspávací zadýchaný džezík, ktorý trvá až do skladby Crude blues. Keďže ide o výhradne inštrumentálnu hudbu, všetky nástroje si brilantne stihnú nejaký ten ospalý, ale podmanivý variant sóla, a to ani náhodou iba jeden. Crude blues (part 2) prvý raz nabehne na priamočiarejšiu rockovú rytmiku a hudba sa dostáva do sfér, koré by mohli osloviť inštrumentálne založených rockerov. Podobne ako drsná záležitosť 1916 – The Battle of Boogaloo. Najlepšia skladba na albume sa volá Torrid zone, má cez osem minút a občasný rockový spodok nezaprie, hoci džez má výrazne navrch. Marshall si hodí aj bubenícke sólo, nazvané sebestredne a osobne Speaking for myself, personally, in my own opinion, I think.... Svižná záverečná dohrávka Persephone’s jive to už len dostane do koľají inštrumentálnych orgií, však vyvrcholenie má byť to najlepšie a pokiaľ možno, na koniec.

Album mám rád a niekedy mám naň vyslovene náladu. Stále som však nepočul ďalšiu tvorbu Iana Carra a Nucleus, nuž niekedy, keď ma prepadne džezová mánia, sa k tomu hádam dopracujem.

P.S. Zaujímavý je aj obal s čiastočným výrezom, cez ktorý vidno tečúcu lávu zvnútra obalu.