Reakce na recenzi:

hejkal - @ 10.02.2025

V polovici 70. rokov sa fusion dostalo do slepej uličky, koketovanie s funky, ba až discom, bolo nevyhnutnou podmienkou pre akceptáciu tohto druhu muziky. Kto prečnieval, o tom dnes vie málokto. Ani Nucleus sa nedokázali tomuto trendu vyhnúť. Ôsmy štúdiový album s názvom kapely na prebale – Alleycat (1975) – zachytáva túto skutočnosť viac ako dostatočne.

Z pohľadu stabilných zostáv ide o tretiu inkarnáciu kapely, ktorá sa postupne vyprofilova od roka 1974. Vedľa kapelníka Iana Carra (trubka) stáli Ken Bartles (saxofóny, flauta), Ken Shaw (gitara), Geoff Castle (klávesy), Roger Sutton (basa) a Roger Sellers (bicie). Kým sa dostanem k muzike, nedá mi spomenúť čudný obal s disproporčnou mačkovitou šelmou v popredí, tento typ obalov bol asi populárnejší, než by sa zdalo, aj Al Di Meola mal čosi také, ba aj Blackfoot.

Pätica skladieb silno akcentuje „chill“ funky nálady, už úvodná Phaideaux Corner by sa nestratila v žiadnom „discopríbehu“. Pravda, občas túto lavínu tanečných vibrácií naruší temnejšia atmosféra, posadená titulná skladba patrí k tomu najlepšiemu, čo sa tu nachádza. Zvyšok neprekvapí, Splat sa desať minút točí v kruhu, ktorý sa postupne zmení na špirálu smerujúcu k úzkemu hrdlu pobluesneného uspávadla You Can’t be Sure, aby sa poslucháč znenazdajky ocitol v divokom maelströme Noseguy. Záver albumu stojí rozhodne za to!

Celkovo ma však Alleycat až tak nebaví. Z výnimočnej kapely sa stala rutinérska veličina. Kompetentní muzikanti funkujú a... To je všetko. Za mňa slabé tri hviezdy, nie som stopercentná cieľovka.