Reakce na recenzi:

hejkal - @ 12.05.2012

Kto má rád classical rock, pravdepodobne už o holandskú skupinu Ekseption zavadil. Môj vzťah k nej je vlažný, hoci uvedený štýl som jeden čas totálne žral a aj dnes ho milujem. Nezaujímavá priamočiara rytmika doplnená o veľký priestor venovaný dychom, to už ani vedúci klávesák Rick van der Linden nezachráni. Skupina sa asi videla v 101 Classic výberoch, nuž nečudo, že takmer každú skladbu bude priemerne znalý poslucháč klasiky poznať. Takže šabľový tanec strieda let čmeliaka počas malej nočnej hudby, aby sa mohla velebiť Mária... Čo mi chýba, je rocková dravosť a neochota vystúpiť niekam mimo presného kopírovania originálu. Emersonovsko-Palmerovské eskapády absentujú, rovnako ako pompézna surovosť Beggar’s Opera alebo emočné vypätia Renaissance. Kto má rád Bacha, ten si príde na svoje, pretože jeho diel je tu požehnane. Saxofóny často zamieria k džezu, čo by nevadilo, keby ich podporila pestrejšia rytmika. Občas čosi prednesie i gitara, ale ani o nej nemožno povedať, že by bola oživením profesorsky upätého prejavu. Samotný výber je delený tak, že prvý disk je vlastne prehliadkou klasiky a druhý je z väčšej časti autorsky zameraný.

Z klasických kompozícií tak vyniká predovšetkým Flight of the bumblebee a Rhapsody in blue, ktoré sú dravé už z podstaty, nuž sa skupina chtiac-nechtiac musí odviazať. Vrcholom je však Rachmaninov a jeho najrockovejšia temnota nazvaná On Sunday they will kill the world. Pravda, v momentoch, kedy hrá van der Linden sám, či už na organ, klavír alebo Hammondky, stoja tiež za to.

Z vlastnej tvorby, ktorá je orientovaná mierne piesňovo, po vzore The Nice aj jemne psychedelicky, romanticky a poslucháčsky nenáročne, zaujme predovšetkým to, že je občas spievaná. Drsnejšie veci ako Bottle mind môžem s pokojným svedomím odporučiť. Poprípade tie svižnejšie á la Monkey dance. Aj sladké kúsky nie sú zlé, príkladom je hoci Julia alebo polovične cukrová My son. A aby som spomenul aj niečo klávesovo sólové, parádna vec je Lonely chase. Na záver vypichnem niečo, kde van der Linden nehral, a síce drsnú hard-art-džez rockovú skladbu Bingo bingo a výrazne gitarovú vec Die Fietser, o ktorej mám isté pochyby, či je čisto autorskou skladbou.

Dvojcédéčkový exkurz po prvých deviatich albumoch obsahuje celkovo štyridsaťšesť skladieb, čo je dosť a priznávam, že viac by som asi ani nezniesol. Ekseption patrí k všeobecnému vzdelaniu, ale to je tak všetko. Som rád, že si množstvo blízkych klasických melódií (s občasným džezovým zafarbením v dýchaní) môžem občas vypočuť, ale rocker vo mne v istej chvíli stráca pozornosť.

P.S. Ekseptionovské prevedenie skladby Air mi však znelo na svadbe.