Reakce na recenzi:

hejkal - @ 10.05.2012

KGB je ďalší z pokusov, ako sa Mike Bloomfield snažil o pompézny blues rock a ako zostavil ďalšiu superskupinu (tentoraz nevyužil mená spoluhráčov a odpustil si i Session v názve albumu).

Let me love you mierne funkuje, je to taká spevná a pozitívne naladená skladba, vyniká v nej hlasisko Raya Kennedyho. Balada Midnight traveller by sa na prérii nestratila, gýčový nábeh na vokáliky a cukrové orchestre paradoxne priveľmi neprekážajú. I've got a feeling slajdovo vypiskuje, inak je to skôr pokojná funky vec so skvelým hlasiskom. Ďalšia pohodovka sa volá High roller. Nemôžem si pomôcť, kapela mi pripomína inú podobnú záležitosť, a síce Rhinoceros. Pokojné blues Sail on sailor je fajn, nestráviteľná je pre mňa reggae vec Workin' for the children. Sú jednoducho hudobné smery, ktoré nedokážem vstrebať. A na nejaké divoké emócie zabudnite. Aj You got the notion je slaďák. A tak to ide aj naďalej. Baby should I stay or go a v neposlednej (i keď poslednej) rade aj Magic in your touch plynú bez nároku na hlasitosť, zrýchlený tep alebo dokonca na nejakú skalopevnú tvrdosť. Medzi dve spomenuté uspávanky sa vopchala spevná It's gonna be a hard night a tým končím svoj exkurz po tajoch KGB.

Album je počúvateľný, spevný blues rock s presahmi k iným čiernym polohám nie je síce exhibicionisticky ladený, ale rozhodne napomáha k zlepšeniu nálady a to nie je málo. Priatelia bluesových polôh sa nudiť nebudú. A ten hlas!