Reakce na recenzi:

hejkal - @ 04.07.2012

Debutovať dvojalbumom v časoch, keď sa ešte nikto nehral na dvojcédéčkových tvorcov vaty, to musela byť značná odvaha. Zaujímavé je, že sa toho chytali dychavičné skupiny ochotné experimentovať (Mothers of Invention, Chicago Transit Authority a pod.). Dánska skupina Burnin’ Red Ivanhoe sa toho na debute M144 držala a ponúkla pestrú zmesku skladieb, o ktorých teraz niečo napíšem.

CD1
Klávesovo nabudená psychedelická hračka Ivanhoe i Brøndbyerne okamžite uvedie poslucháča na pravú mieru. Mieru nemerateľnú bežnými metrami, nakoľko ide o poctivú neskorú 60-tkovú progresívnu hudbu. Nechýba flauta á la Ian Anderson a hneď v ďalšej rozprávkovej skladbe Ridder Rød sa zjaví aj saxofón, však sa kapele nenadávalo do džezrockovej nadarmo! Čistá džez rockovina je vec s názvom Saxophone Piece 1, príklon k psychedelickým zasneniam i melodramatickým popevkom tvorí gro skladby Marsfesten a potom nastúpi skvelý vrchol albumu počujúci na meno Antique Peppermint. Ten už je zasiaty v ťažkých džezových poliach a urodil sa chutne. A ešte viac mi sekne rýchla harmoniková bluesrockovka Indre Landskab. Brass rock ako vyšitý vyobšíva skladbu Jiizlou a zmeny nálad albumu dokresľuje spevný kúsok Kaj. Temnejší ostrý kúsok Tingel-tangelmanden poteší aj hard rockerov, tá kyselinová gitara je jednoducho ochrannou značkou doby, kedy sa rodila neprekonateľná rocková hudba. Ale inak je to dosť psychedelická záležitosť. Harmonikový blues rockový „džem“ Læg dig kun ned mi sedí. Krátko si zhlboka podýchame vo free džezovej vsuvka Saxophone Piece 2 a nastupuje daždivý Medardus. Skvelá spŕška colosseumovského džez rocku. Zdá sa, že skupina dokázala hrať blues iba vtedy, keď mala po ruke harmoniku, nuž aj improvizovaná medzihra zmieneným inštrumentom nešetrí. Purple Hearts sa vracia k syxtýsovej spevnej psychedélii, čoho sa drží aj mierne melancholická vec Larsens. Nastupuje hrôzostrašná udalosť nazvaná Oyizl. Nie, že by táto inštrumentálna džezovina nebola zaujímavá, ale PolyGram v roku 1997 mrzko zobral skladbe celé dve minúty! Nechápem, miesta je na cédéčku ešte dosť. Čo už, aspoň si človek vypočuje bubenícke sólo.


CD2
Úvod druhého disku obsahuje úžasnú variáciu na Satisfaction, a síce Ivanhoe in the Woods. Myslím si, že lepšiu skladbu by ste na albume hľadali ťažko. A po dychovej skúške je tu ďalší hard rockový kúsok Ida Verlaine. Až sa človek teší, čo bude nasledovať. A je to krásna balada Sensitive Plant. Nemám slov. Posmutnená medzihra Inside vyšumí k najdlhšej skladbe na doske. Volá sa Ksilioy a vedzte, že je to nárez, mäso, pochúťka. Melodika, jemná psychedélia, drsné i introvertné pasáže, tu hard rock, tam džez rock, neskutočné.

A to nie je všetko. Ešte sú tu bonusy. Koncertná skladba Opera je veľmi, hm, uspievaná a znie, akoby si speváci robili prču, Nasledujú skladby z EP De danske hjertevarmere Ornegnens Poesi a Fodelandssoldatersang. Prekypujú mierne uletenou náladou, ktorú nie vždy dokážem akceptovať.
Ďalej sú tu dve bližšie neurčené nahrávky naživo zo štúdia Why Don't You Trust a Purple Hearts. Druhá bola aj na albume, prvá začína skvelo, elektrická gitara si dáva exhibíciu a v momente, kedy sa pridá zvyšok kapely, je z toho tvrdšia rocková pecka. Posledný kúsok sa volá Kai, bola nahratá v roku 1997, pričom je prekvapivo dobrá, spevná i naliehavá. Celkovo sú bonusovky slabšie ako album, dalo by sa bez nich žiť.

Jemne psychedelická a pesničková podoba starobného džez rocku sa počúva jedna báseň. Dánska scéna má veru čo ponúknuť. Veľká škoda, že dvojalbum vyšiel síce na dvoch cédéčkach, ale kvôli bonusom (alebo čomu) jemne zosekali minutáž niekoľkých pôvodných skladieb (čo na tom, že ide len o pár sekúnd, až na jednu výnimku)! Navyše, keď na diskoch ostala hromada nevyužitého času!!!