Reakce na recenzi:

hejkal - @ 07.11.2012

Skupinu Redbone mi spomínal otec, vraj mala veľký hit The witch queen of New Orleans, čo je aj názov ich tretieho radového albumu. A ten som si preto, už si nepamätám kedy, kúpil.

Od etnicky zafarbeného citlivého úvodu Message from a drum je jasné, že indiánske korene členov skupiny sa utajiť nepodarilo (nie, že by to bol dôvod). Je to príjemná záležitosť, následne sa nálada trošku zrockuje, aby sa mohla vyspievať skladba s názvom Niji trance. Prvým vrcholom albumu je slaďák The Sun never shines on the lonely. Iste, je to komerčňárňa ako mraky, ale napočudovanie mi to neprekáža. A prichádza hlavný problém, ktorý so skupinou mám. Funky. Bŕŕŕ. Maxsplivitz, teda vlastne Emotions (to predtým nemožno navať plnovýznamovým útvarom), je inak parádnou džez rockovou záležitosťou, a preto ju aj navzdory zmienenému príklonu musím pochváliť. A funky opar sa vzdúva aj v posadenej piesni Jerico. O titulnom hite ani nehovorím. Druhým vrcholom je pre mňa naliehavá vec When you got trouble. Akoby sa sem zatúlal Joe Cocker. Ďalšia funky-džezová šaráda á la Tom Jones sa volá Perico, plynule sa inštrumentálne vyblbne Fate a všetko to zavŕši príjemná spevná pohodovka One monkey.

CD vydanie od Repertoire z roku 2004 ponúklo aj jeden bonus, tradičnú redboneovskú funky skladbu Chant: 13th hour.

The witch queen of New Orleans nie je zlý album, taká všehhochuť, s dôrazom na spev a pomerne výraznú radio-friendly (i funky) prezentáciu. Občas si ho pustím, túžbu po ďalšej tvorbe skupiny však vo mne nevyvolal.