Reakce na recenzi:

alienshore - @ 26.10.2012

Prvý album gitarového projektu Chimp Spanner s názvom Imperium Vorago bol v čase vydania utajeným tipom na prvotriednu progresívnu hudbu. Paul Ortiz nezaprel svoje skladateľské kvality ani týmto albumom a urobil si takto dobrý odrazový mostík pre svoju hudobnú kariéru. Nie každý si môže dovoliť nahrávať albumy doma v takej kvalite ako to robí práve Ortiz, ale mal to šťastie, že jeho otec pracoval v hudobnom priemysle a tak mal najmodernejšie softwareové a hardwareové vybavenie po ruke.
Ak by som teda chcel niekomu opísať alebo priblížiť hudbu Chimp Spanner, tak mu určite pustím skladbu Clarity In Chaos. Hneď na úvod gitarový a hudobný masaker. Za tajomného úvodu skreslenej gitary prichádza v skutku netypický, ale absolútne brilantný riff, ktorý vedie celú skladbu. Nabitá porcia nápadov prináša aj nepravidelné tvrdé tempá alebo spomalenia, no myšlienka sa zo skladby nestráca, ale naberá na intenzite. Korunou sú tu nádherné pocitové sóla a končí to celé úvodnými riffmi, ktoré sú obohatené príjemným klávesovým sprievodom.
Myslím, že Ortiz by kľudne mohol učiť na hudobnej škole čo je to dynamika v hudbe. Skladba Spirals je presne o tom. Tvrdé riffy sa tu striedajú s pomalšou fusion rytmikou a sólami bez straty pomyselnej nite. Geniálnym spôsobom prechádza z pomalých rytmov do rýchlych a na konci sa dočkám krásneho kvákavého sóla, ktoré ma až zamrazí.
Cez dva minúty trvajúca gitarovo-metalová masáž Broken je veľmi nepravidelná v tempe. V pozadí hučia ťahavé sóla a temné riffy doklepávajú tento song.
V typickom rytme sa pohybuje aj Smiles and Cries. Zaujímavo a veľmi rytmicky zložené riffy sa striedajú s rockovými sólami. Hlavný motív, ktorý ťahá celú skladbu je krásnym melodickým okamihom. Koniec zaobstarávajú skvelé vypracované riffy.
Hour 11 je nádherným vyjadrením Ortzivho vzťahu ku klasickej hudbe. Úžasné klavírne motívy sú doprevádzané elektrickou gitarou. Vypliešťam uši nad Ortizovým skladateľským majstrovstvom.
V podobnom duchu sa nesie aj The Last Day, ktorý by som asi označil aj za vrchol albumu. Geniálne klavírne preludium na úvod odštartuje famózny gitarový motív. Zapojí sa aj rytmika a ťažkotonážne riffy tu odsypávajú v neskutočne energickom duchu. Hlavný motív je nádherným spôsobom doprevádzaný klavírno-klávesovými vyhrávkami a krásne sóla sú už len samozrejmosťou.
Oddych v nezvyčajne nazvanej skladbičke DOA je peknou prácou s klávesami a zároveň je takým introm k nasledujúcej skladbe.
Jemné a jednoduché akordy gitary a klávesov v Jacob's Ladder prekvapia a pekná atmosférická nálada vytvára veľmi príjemné pocity. Po dvoch minútach príde vytriezvenie a naskočí prog-rockový song v klasickej forme. Skackavý rytmus bicích dopĺňajú pekne uhladené riffy.
Posledná Three Ring je songom skoro ako z anglickej školy. Psychedelická atmosféra a nekľudná rytmika v spojení s modernými ťažkými riffmi je celkom netypická. Skladba sa po viac ako štyroch minútach pomaly vytráca do neznáma a ticho sa pretne až po šestnástich minútach, kde naskočí track Core. Je to tiež taký trochu temnejší metalový útvar, v ktorom prim hrajú hlavne technické riffy.
Je škoda, že takáto hudba je na okraji záujmu. Musím povedať, že Veľká Británia má jedného z najtalentovanejších moderných gitaristov. Svojimi skladateľskými kvalitami vie dokonale priblížiť svoju víziu vlastnej hudby. Techniku používa skôr ako prostriedok na dosiahnutie cieľu. Nie je to žiadna nezmyselná alebo egoistická gitarová onania, ale veľmi precízne a hlavne emocionálne zložená hudba.