Reakce na recenzi:

alienshore - @ 24.10.2012

Anglický virtuóz elektrickej gitary Paul Ortiz zanechal v roku 2010 poriadnu stopu na poli hudobného neba. Vo svojom projekte Chimp Spanner prichádza s hudbou, ktorá je pochúťkou pre naozaj náročných fanúšikov progresívnej muziky. Album At The Dream’s Edge je gitarovou senzáciou pre zasvätených a zároveň aj dokumentom veľkého talentu Paula Ortiza.
Všetky skladby sú veľmi prepracované a zapadajú do konceptu celého diela. Samotná myšlienka je celkom zaujímavá. Paul Ortiz totižto spravil koncept akéhosi scifi soundtracku, ktorý má formu napr. zaujímavých registrov kláves, rôznych klavesovo-ambietných predohier a vyhrávok. Do tohto vstupuje gitarová masáž, ktorá vie doslova hodiť o stenu a zároveň aj pohladiť. Bicie sú robené na klávesách, no takýto výkon by si zaslúžil medailu, lebo som sa s takouto technickosťou a kvalitou klávesových bicích ešte nestretol a to počúvam hudbu už pekných pár rokov.
Predohra Galaxy Rise je krásnym klávesovým uvítaním, kde vstupujete do sveta a vesmíru Paula Ortiza. To sa samozrejme hneď preklopí v prvý track Supererogation, ktorý nabrúsi ostré a technické gitary. Skladba sa pohybuje v niekoľkých sférach, či už v tvrdosti, melodickosti alebo jazz/fusion sólach. Napriek rôznorodosti nápadov nestráca skladba pointu a ťah.
Ďalšia úžasná predohra v skladbe At the Dream's Edge odštartuje jazzový formát gitary v spojení s kľudnejšou rytmikou. Nakoniec to celé naberie tvrdšiu líniu a dvoj-kopákove bicie robia podklad pre rezavé riffy a fusion sóla.
Prvý vrchol pre mňa je osem-minútová nakladačka The Mirror. Splašená rytmika bicích a basy odpáli výrazný gitarový nápad. Nechýbajú opäť jazzoidné sóla a celá kompozícia je veľmi dynamická. Dôjde aj na spomalenie, ktoré má scifi feeling a všetko sa to nakoniec strhne v ťažkotonážnu búrku gitár. Strhujúce tempo vrství ťažké technické riffy a do toho vstupujú temnejšie sóla, ktoré sa strácajú nakoniec v nedohľadne.
Digitálne zvuky štartujú tvrdú a náročnú Bad Code. Osem-strunové besnenie sa občas láme v pomalšom tempe rytmiky a jazzových sólach, ktoré nakoniec smerujú len k tomu, aby pribili poslucháčovi uši o stenu v konečnej tvrdosti.
Aby nebolo tej tvrdosti a náročnosti málo tak príde pre istotu Harvey Wallbanger, ktorá je jednou z najvýraznejších tvrdých skladieb na tomto albume. Perfektne zladené bicie dokresľujú ťažké riffy. Skladba je priamočiara s kopou výborných gitarových sól a v pozadí zaujímavo bublajú temné klávesy.
Vydýchnutie v podobe Ghosts of the Golden City prichádza ako životodárna voda, ktorá osvieži. Príjemné atmosferické scifi klávesy dokresľuje aj klavír a pripravuje pôdu pre ďalšiu nálož.
Far From Home je presne tou náložou s vymakanými zbesilými gitarami a veľmi náročnou rytmikou. Skladba má zaujímavý hlavný motív, ktorý výpravným spôsobom korunuje celú kompozíciu. Samozrejmosťou sú krásne sóla a premyslená štruktúra.
Ďalšie klávesové odľahčenie v Terminus PtI je predohrou k členitej trojdielnej skladbe. Nechýba tu ani rytmika a ani gitara a pekným úvodným motívom pripravuje na časť druhú, ktorá bude samozrejme tvrdšia.
Temnejší úvod Terminus PtII prezrádza, že Ortiz nenecháva nič na náhode. Jedná sa o ďalší prepracovaný kus muziky. Dvojkopáky sledujú skackavý rytmus gitár na úvod. V strede to celé stíchne, aby sa to po chvíli zvrhlo na poriadny náklep tvrdých riffov a melodických sól.
Posledná časť trilógie Terminus PtIII sa za zvuku hučiacich kláves a vybrnkávacou gitarou strhne v ďalší neskutočne energický song. V tomto prípade gitara čaruje veľmi melodické sóla. Rytmika je samozrejme ťažkotonážna v spojení so základnými riffmi. Predsa len skladba má pozitivnejší náboj, ale koniec je poriadne nakopnutý s nabrusenými gitarami a bicími.
Keby som chcel nejako predstaviť album jednou skladbou, tak určite zvolím predposlednú Under One Sky. Je to druhý vrchol albumu, ktorý má krásny melodický formát. Pod nádhernými zvukomalebnými klávesmi kúzlia gitary jeden úžasný motív za druhým. Ťažký spodok predsa len ustupuje melódiám a koniec v podobe zrýchlenia a famóznych vychytávkach patrí medzi najkrajšie momenty na albume.
Koniec je éterický a skladba All Good Things znie ako filmová hudba. Za podpory navrstvených klávesových nástrojov príjemne ukolíše poslucháča a po takmer troch minútach sa už len ozýva šum vyprahnutých zvukov kláves.
Album nemá slabé miesto, je to na kosť ohlodané skladateľské majstrovstvo Paula Ortiza. Napriek tomu, že to není momentálne známe meno tak sa bez problémov môže s týmto albumom postaviť hociktorému klasickému gitarovému albumu. Všetko je tu doslova vypilované do absolútneho detailu. Vďaka tomu dostal album prvotriednu kvalitu a musím povedať, že toto je naozaj progresívna hudba v pravom zmysle slova, samozrejme pre mňa osobne. Nepoužívam žiadne prirovnania k iným gitaristom, aby som nedehonestoval samotného umelca, lebo on je v prvom rade sám sebou. Odporúčam album každému, kto túži po originálnej a osobitej hudbe. At The Dream’s Edge je pre mňa splnením sna o nekompromisnom a po každej stránke vyváženom umeleckom pohľade na gitarovú hudbu. Zásadný album pre celú plejádu gitaristov a samozrejme fanúšikov gitary.