Reakce na recenzi:

hejkal - @ 28.10.2012

Wicked Lady patrí k skupinám typu Fresh Blueberry Pancake, a teda za svojej existencie nevydala ani ň. Bez ohľadu na to, že mäkčene angličtina nepozná, to znamená jediné. Niekto chce na nás, rarít chtivých fanúšikoch, zarobiť. Našťastie, Wicked Lady na kompilácii mapujúcej jej torzovitú tvorbu s názvom The axeman cometh ponúka pre gitarového hard rockera to pravé. Jednoduchú rytmiku a kyselinovú gitaru, ktorá neváha súperiť o rovnocenný čas so spevom. Klasické trio, čo na nič sa nehrá, krásna predstava. K obom cédéčkam som sa dostal nedávno, po ich tohtoročnom vydaní, naslepo, po odporúčaní známeho predajcu z Roxy, nuž som sa nechal opantať očakávaniami a tie ma veru nenechali trieť biedu. Ale po poriadku.

Rok 1969 zastupujú tri skladby, priamočiara rockovica Run the night, rovnako narysovaná titulná inštrumentálka The axeman cometh je zlovestne posadená a chrčí do éteru chripľavý monotónny metalický podmaz, nad ktorým si gitarista schuti zašramotí, dokonca občas zdvojí svoje nástroje, aby to budilo zdanie nejakého toho autorského úsilia. Do tretice je tu Wicked Lady, rovnako neokrôchaná jednoduchá rockovica, ktorá zasahuje s intenzitou päste na solar.

Sťaby akustická balada War cloud háji farby roku 1970. Nebojte sa, časom sa z nej vyliahne temná, priam "metalová" záležitosť. Aj druhá skladba z uvedeného obdobia je balada, tentoraz už klasická. Life and death si monotónni hard rockeri určite vypočujú bez pocitu polyfónnych stresov.

Napokon tu máme trojlístok pesničiek z roku 1972. Kto by čakal nejaký vývoj, ten by sa síce mohol premenovať na Darwina, ale nemravne odhalená kapela má paradoxne chovanie (ne)mravných cirkevných autorít. Zo svojich dogiem neuhne ani o piaď, nuž dostávame tri gitarové strednotempové veci Out of the dark, Rebel, Living on the edge a šlus.

Amatérina so srdcom, príjemná kombinácia. Na to, že ide o demá mizernej kvality, ktoré z nejakého dôvodu (vytĺcť aspoň nejaké prachy) vyšli už dvakrát v priebehu dvadsiatich rokov a aj to prvý raz až o vyše dvadsať rokov potom, ako boli nahraté, sú celkom fajn. A neskutočná škrípavá gitara v sólach ma dostáva a znepokojuje podobne ako veriaceho pochybnosť o tom, že ten jeho boh možno predsa len neexistuje.

P.S. Neodporúčajú štyria členovia Genesis z čias, kedy boli traja.