Reakce na recenzi:

alienshore - @ 22.11.2012

Steve Morse sa po sérii rockových albumov s Dixie Dregs a Steve Morse Band rozhodol vydať album čisto pod svojim menom a zároveň aj trochu pozmenil smerovanie svojej hudby na tomto albume.
High Tension Wires je inštrumentálny počin, na ktorom sa viac ponoril do pocitovejšej a kľudnejšej hudby. Bola to vítaná zmena, lebo Steve Morse sa konečne otvoril asi najviac ako sa len dá. Album obsahuje všetky dôležité osobnostné črty tohto gitaristu. Dostatočným spôsobom sa tu využíva akustická gitara a rôzne gitarové zvuky podobne akustickej gitare, no zároveň nezabudol na svoju typickú polohu elektrickej gitary. V tomto prípade sa tu stretla technická zručnosť a citlivosť nosných motívov.
Úvodná Ghostwind je asi najkrajšou skladbou akú som od neho počul. V podstate sa celý song zaobíde bez rytmiky a nádherné vrstvené akustické zvuky spoločne s geniálnymi sólami zanechávajú veľmi pozitívny pocit z tejto hudby.
Za chodu akustickej gitary začína aj The Road Home, ale je už rytmicky oveľa pestrejšia. Krásne melodické motívy pripomínajú írsku hudbu, ale hlavné slovo si tu berie charakter Morseovej gitary. Veľmi vzdušná kompozícia sa niekde v polovici preklopí na rockovejší song s výbornými sólami.
Pomalšia Country Colors usadí poslucháča do príjemnej oddychovej polohy. Zaujme samozrejme krásny zvuk gitary, avšak v pozadí počuť kvalitnú klavírnu prácu hosťa menom T Lavitz.
Môj najobľúbenejší akustický úvod aký si viem predstaviť sa ukrýva v piesni Highland Wedding. Znie to mimoriadne technicky, ale tá melódia je doslova úžasná. V polovici sa to zmení na nejaký írsko-vidiecky song a podľa názvu skladbu to aj presne tak znie.
Produkcia je veľmi čitateľná a všetky nástroje tu žiaria a hrajú v rôznych odtieňoch a farbách. Third Power je rockovejšia kompozícia. Pôsobí mimoriadne pohodovo a opäť je tu skvelá hlavná myšlienka, na ktorú sa vždy teším. Hudobníci predvádzajú celkom nenápadne svoje schopnosti, kde hlavne Morgenstein a Peek hrajú výborné nepravidelné rytmy.
Asi najnenápadnejšou skladbou je určite Looking Back. Je tu kopa harmonických zmien rytmiky, klávesov a gitary. Kompozične to je zase veľmi uvoľnené, ale pri hlbšom posluchu je to ďalší kvalitný muzikantský oriešok.
Je čas na nejakú progresívnu skladbu a preto tu je Leprechaun Promenade. Pripomína mi to trochu americkú kapelu Kansas, v ktorej Morse aj istý čas hral. Spracovanie je ukážkové a je tu niekoľko rôznych motívov, ktoré na seba nadväzujú. Skladba sa už objavila na prvom albume Dixie Dregs, ale je obohatená o ďalšie myšlienky keďže je dvakrát dlhšia ako pôvodná verzia.
Zaujímavo nazvaná skladba Tumeni Notes je celkom vtipne pomenovaná, lebo Morse v nej naozaj hrá až príliš veľa nôt. Toto je pre zmenu nadupaná záležitosť, v ktorej sa Morse vyblázni do sýtosti. V konečnom dôsledku, ale nenarúša podstatu celého albumu.
Krásna skladba Endless Waves vracia album na svoju pôvodnú myšlienku. Akustické gitary krásne znejú s perfektnými harmonickými vychytávkami. Striedma rytmika a jemné klávesy príjemne doprevádzajú Morseovo gitarové majstrovstvo.
Posledná Modoc je čisto akustickým číslom. Výborne zložená krátka skladba s jednoduchou citlivou melódiou, ktorá ale zase nie je tak úplne jednoduchá na hranie.
Pre mňa osobne je toto najlepší album sólovej tvorby Stevea Morsea. Je to krásne dielo s pozitívnou myšlienkou. Pre oddych, uvoľnenie a rozjímanie je toto skvelý album. Nie je to meditačná hudba, lebo oproti nej ponúka dostatočne veľa kvalitnej porcie melódií a muzikantských výkonov.