Reakce na recenzi:

hejkal - @ 20.11.2012

Grobschnitt je jedna z tých kapiel, o ktorých som mal väčšinu svojho života skôr teoretické, než praktické povedomie. Bližšie som sa s ukážkami jej tvorby zoznámil prostredníctvom prvých sérií kompilácie Krautrock – Music for your brain, nuž som sa napokon dokopal k reprezentatívnemu zaradeniu albumu Ballermann do svojej zbierky. Vyberal som prakticky. Jednak je to dvojalbum, a predovšetkým je tu skladba Solar music, ktorú som chcel nielen spoznať, ale aj vlastniť, hoci aj iba z čisto historických dôvodov. Voľbu neľutujem.

Ráčkovaná angličtina úvodného príhovoru mi neodbytne pripomína frašku, čomu napomôže aj uletená kakofonická spevná vsuvka. Ale skladba Sahara je o niečom inom. O Rammsteine. Pravda, gitara hrá melodicky a vlastne aj hrá, ale to je detail, ktorý od 90. rokov úspešne mizne z rádiových i televíznych vĺn, nuž sa nečudujme, že si to už dnes nikto nedokáže spojiť s úspechom, spomínanú „jednoskladbovú“ kapelu s úspešnými klipmi nevynímajúc. Nickel-Odeon prináša závan art rockového vyhrávania založeného na pomerne prívetivých postupoch, čo určite poteší nejedného poslucháča, ktorý pri mrzkých slovách typu kvintola či septola vyhľadáva terapeutické účinky poznaného status quo. Naliehavé spievané pasáže mi pripadajú, akoby už nikdy nemali vstať, antická dráma by sa mala čo učiť. Nádherná poloakustická art rocková balada Drummer’s dream úžasne kombinuje jemné spevy s klavírom, citlivou gitarou a nevtieravým klávesovým podkreslením. Občasné erupcie hlasných rockových momentov nepôsobia hrozivo, skôr podmanivo, je to skrátka majstrerštyk. Rozprávkovo (až stredoveko) zaonačená Morning song pokračuje v jemnocitných trilkovaniach, z toho by nejeden okcitánsky trubadúr plodil alby, až by určite zanechal početné potomstvo. Pravda, vyvrcholenie je rázne hard rockové, asi by ho nerecitovali pred desiatou hodinou večernou. Posledným kúskom prvej platne je skladba Magic train. Nechýba rozsiahle, obligátne classical, klavírne intro a dôjde aj na postupné budovanie melodickej, priam rinčiacej atmosféry, ktorá nie a nie skončiť, čo je zároveň jej klad.

Solar music má dve časti, aby sa zmestili na obe strany platne, kapela hneď od začiatku pritvrdí (ale nie je natvrdnutá) a k slovu sa dostáva aj určitá space-psychedelická nálada, ktorá vyvrcholí počas Pt. 2. K celku sa dá povedať jediné – klávesovo-gitarové blúznenie nikdy neznelo rozvláčnejšie.

Čo dodať na záver? Na svoje si prídu priaznivci dlhých kompozícií, však je tu takmer osemdesiat minút hudby vtelených do skromných siedmych skladieb. A že je čo počúvať, dokonca bez nejakých rozsiahlych nemeckých psychedelických úletov!