Reakce na recenzi:

alienshore - @ 02.07.2013

Hiromi Uehara pokračuje v projekte Hiromi’s Sonicbloom aj na ďalšom albume Beyond Standard. Samotný názov čosi napovedá a je to kolekcia väčšinou jazzových štandardov prepracovaná do fusion alebo post-bopu. Vyzerá to tak, že tento počin je skôr naplnením sna o ktorom Hiromi kedysi rozjímala vo svojich predstavách. Kompozície sú jej najobľúbenejšími jazzovými číslami a tak pristupovala k spracovaniu tejto témy s úctou a zároveň s vlastným pohľadom. Štvorica muzikantov je v prejave jednoliatou a kreatívnou jednotkou, ktorá podriaďuje svoje schopnosti v prospech hudby. Líderka kapely Hiromi to riadi evidentne dobre, pretože dokáže vydolovať zo svojich spoluhráčov maximum. Tento album je toho dôkazom a dokáže sa poslucháčovi prihovoriť jednak jazzovou obrazotvornosťou a rovnako aj melódiou.

Predohra Intro: Softly As In A Morning Sunrise obsahuje klavírne intro so zvukom praskania platne. Softly As In A Morning Sunrise (Oscar Hammerstein II / Sigmund Romberg) je veľmi lyrický kúsok s melodickou basou a všestrannými bicími. Gitara a klavír si spolu vymieňajú hudobné dialógy a rôzne zaujímavé vyhrávky. Zhruba podobne je na tom aj Clair De Lune (Claude Debussy) s post-bop atmosférou a melodickým súzvukom všetkých nástrojov. Experimentálnejšia forma v Caravan (Duke Ellington / Juan Tizol) dáva vyniknúť ich výborným inštrumentálnym schopnostiam. Po netypických gitarových extravagantnostiach sa to zmení na latino a aj Valihora rozdá zopár ťažkotonážnych prechodov. Trochu civilnejšie znie Ue Wo Muite Aruko (Hachidai Nakamura) s pekným groove basovým sólom a klavírnymi plochami v jemnom jazz-funkovom rytme. Melancholická My Favorite Things (Oscar Hammerstein II / Richard Rodgers) má citlivú myšlienku, ktorú podporujú aj harmonické sóla jednotlivých nástrojov. Fusion nálož Led Boots (Jeff Beck) je oproti originálu zvukovo oveľa uhladenejšia a aj melodickejšia. Hiromi si prerobila svoju prvú skladbu XYZ z albumu Another Mind a dala jej nový názov XYG. Výrazným obohatením je samozrejme experimentálno-jazzová gitara. Posledná I've Got Rhythm (George Gershwin) patrí len Hiromi a jej klavírnym tónom.

Album je príjemný a nič zásadné mu nechýba, takže sa tu nedá ani nič kritizovať. Má kvalitné spracovanie, výborné aranžmány a tradične silný a čistý zvuk tak ako sa na takýto druh hudby patrí. Myslím si, že Beyond Standard sa určite nestratí v zbierke takmer každého fusion maniaka. Snáď sa Hiromi k zoskupeniu Hiromi’s Sonicbloom ešte aspoň raz vráti, lebo zatiaľ dve vydané dosky sú prinajmenšom pozoruhodné.