Reakce na recenzi:

hejkal - @ 13.11.2012

K skupine Lighthouse som sa dostal vďaka bádaniu po nete, keď som sa začal zaujímať o to, aké ešte iné skupiny to hrajú niečo podobné škatuľke zvanej brass rock. Inými slovami, stalo sa tak v dobe, kedy som preklenul nechuť k dychovým vsuvkám v rockovej hudbe (ďakujem Dick Heckstall-Smithovi). Problém nastal s dostupnosťou albumov na CD, ale napokon som si uchmatol aspoň túto dvojdosku Live! so záznamom z koncertu v Carnegie Hall. A neľutujem. Vražedné je, že Lighthouse mala v tomto čase až dvanásť členov, samí trumpetisti, saxofonisti a dokonca nechýbal trombónista a dvojica čelistov. Ale k veci, tada, k hudbe.

Po úvodnom slove sa začne šou, Just wanna be your friend je v podstate prívetivá rocková skladba vhodná do rádií. Mohutný hlas speváka sa k štýlu á la Blood, Sweat & Tears hodí, nuž neprekvapuje, že nechýba. A na vlne pohodovej nálady si to šinie aj kúsok Take it slow (out in the country). Slaďákovejšie poňatá vec Old man výrazne pridá v rozsiahlych nadžezlých sólových pasážach, čo je skvelé. Najtvrdší kúsok predstavenia sa volá príznačne Rockin’ chair a v čase, keď som si toto CD zadovážil, to bola moja najobľúbenejšia skladba na albume. Deväť aj štvrť minúty sa v absolútnom pokoji nevyzývavo zívajúc promenáduje You and me, pravda, obligátne sóla menia nálady ako dáka žena (a flauta je bezchybná). Ešte jemnejšia skladba Sweet lullabye ortodoxným rockerom veľmi voňať nebude, hoci je čačaná a konečne počuť sláky, inak väčšinou utopené v celkovom zvuku nahrávky. 1849 nie je iba nejaké číslo, či rok, je to aj skladba, ktorá dopĺňa triumvirát uspávacej seansy, ktorá má evidentne jediný cieľ. Spôsobiť šok klasickým „vtáčím“ psychedelickým kúskom Eight miles high. Vec, ktorú pre jej žuvačkové schopnosti preberali a radi hrali mnohí, napríklad Golden Earring, na prvé počutie znie štandardne, ale keď sa do nej človek ponorí, užasne, koľko aranžérskych fičurín do nej vpratalo dvanásť hudobníkov. Na ploche osemnástich minút sa vo vzájomných dialógoch i monológoch vybláznia všetci sólisti a že ich je! Momentálne je to moja jednotka na albume. Čo môže nasledovať potom? Už len rozjašená tvrďárňa Insane a nemenej rezká skladba One fine morning. Nech to graduje!

Chápem, prečo sa skupina rozhodla vydať tento živák. Údajne to ani nemala v pláne, koncert sa nahrával provizórne pre potreby vysielania nejakého rádia. Výsledok bol natoľko presvedčivý, že sa zrodila táto skvelá dvojica platní (resp. jedno CD) a dobre jej tak.