Reakce na recenzi:

hejkal - @ 19.11.2012

Druhý album skupiny Back Door s názvom 8th street nites má, rovnako ako jeho predchodca, plných dvanásť skladieb.

Čo však má navyše, je spev, ktorého sa slušne ujal Hodgkinson. A pridal aj niekoľko cover verzií bluesových štandardov, nuž si môžeme vypočuť naozaj zaujímavé prevedenia kúskov ako napríklad Linin' track a Roberta od Ledbettera alebo 32-20 blues (treba počuť, iba basa a spev, vražda) a Walkin' blues od Roberta Johnsona. Vlastné skladby opäť súdržne a s prehľadom excelujú v inštrumentálnych kompozíciách, tu sa za chladnej zimy schyľuje k večeru vo Forget me Daisy, tam sa namakane šantí v ťažkom džez rockovom ošiali pomenovanom hoci His old boots. Neviem, či je to tým, že kapela uverila tým recenzentským kecom o pokračovateľke Cream, ale je fakt, že blues sa dostal mierne do popredia a ešte je tu aj producent Pappalardi, inak tiež strojca úspešnej produkcie zmienenej veličiny 60. rokov. Dokonca si Back Door zložila nejaké vlastné bluesové pokusy, napríklad ťažký kúsok Blue country blues. Dokonca je tu aj typická ambientná džezová kulisovka It's nice when it's up. Namiesto záveru nechýba tradičná brutálna inštrumentálna machrovačka (s názvom Adolphus Beal), čím netvrdím, že dovtedy sa hralo skromne.

Ak chcete dôkaz, že tridsaťminútové albumy toho môžu ponúknuť viac než dvojcédéčkové vatové plochy neoprogových súčasníkov, tu ho máte. Občasný spev i príklon k nadžezlému blues skupine prospeli, nuž nemôžem inak, ako toto výnimočné dielko propagovať s nadšením, aké zdieľajú záchrancovia veľrýb pri každom ďalšom zabitom vráskavcovi či vorvaňovi, ktorý ospravedlňuje ich darmožráčske postavenie v spoločnosti.