Reakce na recenzi:

alienshore - @ 08.12.2012

Tony MacAlpine dosiahol svoj vrchol hneď na druhom štúdiovom albume. Viacero odborníkov hodnotí za viac zásadný skôr prvý album Edge Of Sanity. Podľa môjho názoru predčil Maximum Security prvý album v rovine nápadov, výrazu a zvukovej kvality.
Na tomto albume MacAlpine zmiešal atraktívnym spôsobom neo-klasický metal spolu s výrazným podielom melódií a progresívneho feelingu. V tej dobe aj tieto shredderské albumy posunuli techniku gitarovej hry o kúsok ďalej a preto majú ešte aj dnes svoj význam.
Už úvodná skladba navodí krásnu neo-klasickú atmosféru. Citovanie klasických postupov zmiešava MacAlpine v skutku neotrepaným spôsobom. Jeho gitarové a klávesové vstupy majú premyslený charakter a pôsobivosť.
Moja najobľúbenejšia náklepovka od Tonyho MacAlpinea je druhá skladba Hundreds of Thousands. Deen Castronovo predvádza na bicích famózne divadlo a rýchle gitarové breaky majú v hlavnej myšlienke aj svoju pointu. Veľmi podarená a energická záležitosť.
Spomalenie príde vhod a Tears Of Sahara je krásnym melodickým momentom na tomto albume. Práve melodický prístup otvára pre poslucháča svoju náruč a práve to pôsobí v konečnom poslucháčskom zážitku veľmi osviežujúco.
Podobným spôsobom by som označil aj nasledujúcu o čosi rýchlejšiu melodickú bombu Key To The City. Výborne skomponované myšlienky a gitarové témy zapadajú do seba ako kľúč do zámku. Práve tie otvoria pomyselné dvere do duše Tonyho MacAlpinea, ktorý sa aj pocitovo snaží zasiahnúť vaše uši.
Ďalší gitarový orgazmus prichádza v The Time And The Test. Krátka, ale zato úderná skladby s výbornými sólami a vymakanými bicími Castronovu.
Ešte lepšia mi pripadá The King's Cup s gitarovým hosťom menom Jeff Watson. Klasické témy a sóla majú svoj stret v optimistickom gitarovom refréne. Samozrejme je tu výbušná rytmika, ktorá dotvára neo-klasickú atmosféru.
Jedna z mojich veľmi obľúbených skladieb sa ukrýva pod názvom Sacred Wonder. Na prvý pohľad sa skladba javí ako klasická metalová klepačka. Potom príde zlom v podobe neskutočne nádherného gitarového refrénu, ktorý má klasický podklad. Neviem odkiaľ vzal myšlienku, lebo nie som úplne odborník na klasickú hudbu, ale v konečnom vyznení je to parádny song.
Chopinova etuda Etude #4 Opus #10 poteší moje ucho svojou náročnosťou a MacAlpineovou technikou klavírnej hry.
Do toho ako z veľkej vody vpáli The Vision so svojimi vyťahovanými gitarovými motívmi a ťažkými technickými sólami. Na trochu rockovejšiu nôtu hrá Dreamstate a musím povedať, že je to podarená vec. V nekľudnej rytmike si MacAlpine nájde priestor pre krásne harmonické sóla. Hlavný motív je skvelo vymyslený a povyšuje tento song na veľmi estetický poslucháčsky zážitok.
Podledná skladba Porcelain Doll je MacAlpineovou poctou klasickej hudbe. Pomalá rytmika a atmosférické klávesy robia podklad pre jeho gitarové etudy. Vydarený a hlavne emocionálny koniec tohto skvelého albumu.
Tony MacAlpine si svoje miesto medzi gitarovou elitou jasne zaslúži aj kvôli tomuto albumu a hlavne pre svoj talent. Jedna záslužná vec sa mu ale nedá uprieť a to je to, že metalovým a rockovým fanúšikom podsunul aj klasickým skladateľov, ktorí majú na rockovú a metalovú hudbu svoj zásadný vplyv. Všetko robil hlavne z veľkej úcty k nim a rozšíril ich geniálny odkaz aj na vtedajšiu poslucháčsku generáciu.