Reakce na recenzi:

alienshore - @ 05.02.2013

Po dlhých desiatich rokoch sa Tony MacAlpine konečne vrátil na scénu so svojim ďalším štúdiovým zápisom. Samozrejme bol činný v iných projektoch ako napr. CAB či Planet X. Prekvapením je použitie osemstrunnej gitary a mám pocit, že sa s týmto inšpiroval novodobými gitarovými expertmi ako Paul Ortiz alebo Tosin Abasi. Aj samotná hudba sa trochu zmodernizovala, ale MacAlpine tu samozrejme nezaprel sám seba a hlavne svoj štýl, ktorý ho charakterizuje. Album je nahraný viac menej svojpomocne a dokonca si aj programoval bicie v niektorých skladbách. Lepšie však znejú reálni bubeníci, ktorí ako ináč podávajú skvelý výkon. Celkove je album náročnejší na počúvanie.

Hneď prvá Serpens Cauda o tom presvedčí a tvrdé gitarové breaky sa poriadne zaseknú do uší. Celkom energicky nástup hneď na úvod prekvapí. Najlepšie vychytené melodické linky má určite Ölüdeniz a patrí medzi top skladby na tomto albume. Náročné gitarové vyhrávky a postupy si na tomto albume vyžadujú trochu trpezlivosť. V tvrdej progresívnej skladbe Ten Seconds to Mercury zaznie prekvapivo jazzové klavírne sólo. Jemná Flowers For Monday poteší svojou lyrickou témou a pekným akusticko-klavírnym spracovaním. Výborná skladba Pyrokinesis poukazuje na to, že MacAlpine trochu vynovil svoje harmonické postupy, čo je samozrejme potešujúce. Nasledujúca Blue Maserati je ďalšou kvalitnou vecou, ale tentoraz v strednom jazz/fusion tempe. Nádherným vyvrcholením je posledná The Dedication, ktorá patrí medzi jeho najlepšie spracované klasické skladby. Bicie tu urobia v konečnom vyznení svoje a MacAlpineove sólo je absolútne úžasné.

Album ma potešil svojou energiou. Pre fanúšikov tvrdej gitarovej hudby je to výborný tip. V diskografii Tonyho MacAlpinea je tento počin špecifický svojim vyznením. Nemám však pochybnosti o tom, že je to kvalitný gitarový album