Reakce na recenzi:

alienshore - @ 31.07.2013

James LaBrie bol do istého času dosť zaznávaný ako skladateľ. No myslím, že sa to po vydaní albumu Elements Of Persuasion zmenilo. Pre mňa je to vôbec najpresvedčivejší produkt z dielne tohto kanadského speváka. Iste sú tu viaceré odkazy na jeho domovskú skupinu Dream Theater, no v konečnom vyznení je to odlišné od ich tvorby. Hlavne spevácky je LaBrie v mimoriadne dobrej pohode, čo je cítiť z každého jeho tónu a konečne mám pocit že počujem jeho prirodzené vokálne polohy. Skladateľsky je to dielo dvojice LaBrie-Guillory a vypomáhal občas aj istý Brian Weary. Gitarové riffy a vyhrávky od Marca Sfogliho sú obdivuhodné a trashové tendencie sa určite nedajú zaprieť. Cieľom však bolo stvoriť tvrdé a agresívnejšie dielo, a myslím že sa to určite podarilo. Napriek vysokej hráčskej profesionalite ma tu zaujala jedna netypická vec a to sú elektronické prvky. Práve tento vklad dodáva albumu potrebnú vyváženosť a odlišuje ho od kvánt prog-metalových výtvorov. Spolu s emocionálnym hlasom Labrieho považujem tieto dva elementy za veľmi podstatné. Produkcia je ostrá ako britva a k tomuto typu hudby to absolútne sedí.

Akustická gitara v úvode Crucify pripomína jednoznačne Dream Theater. Krásne rockové tempo je prekvapivo preťaté metallikovským riffom, no nie som si istý či je to dobrý smer. Refrén je však vlastný a skladba si to nespútane razí vpred. Ďaleko lepšia je Alone a považujem ju vrcholný song tohto albumu. Vysamplované efekty robia tomu celému zvláštne krovie. Melodické linky sú však skvostné a viem si túto vec predstaviť aj na hocijakom počine Dream Theater. Pri gitarovom sóle Marca Sfogliho mi naskakuje až husia koža, čo je pre mňa neklamný znak toho že sa tu čosi deje. Tvrdá rezba Freaks má napäté vokálne melódie a LaBrie je vo svojom teatrálnom prejave celkom presvedčivý. Fanúšikov “Divadla Snov“ poteší aj Invisible s výbornou gitarovou prácou a drsná atmosféra sa trochu uvoľňuje v refréne. Prvá balada Lost má až neobyčajne autentickú náladu a emócie sa z hlasu Jamesa LaBrieho len tak hrnú. Po nej nasleduje menej stráviteľná a ťažšia prog-metalová skladba Undecided, no nahradzuje ju vzápätí krásna Smashed. Klavírne a akustické vyhrávky vytresknú do citlivej a slastnej melódie. Gitary to však začnú nekompromisne valcovať v Pretender a minimálne ich precíznosť tu stojí za pozornosť. Výborná jemnejšia Slightly Out Of Reach je opäť pre LaBrieho výraz ako stvorená a jeho spôsobom prežívania melodických liniek si zaslúži obdiv. Sfogli je rovnako oduševnený a ako správny gitarový virtuóz to pozdvihne do výšin. Skladba Oblivious bola spočiatku trochu kontroverzná pre mňa až dokým neprišiel refrén, ktorý to ťahá do iných pocitových sfér, veľmi zaujímavá vec s geniálne zloženým sólom. Tvrdá a svalnatá In Too Deep zachádza kdesi až do trash metalu, no postupy a štruktúra odkazujú skôr progresívny metal. Drained má veľmi nápaditý ťah s výborne doladeným refrénom, ktorý žiari ako padajúca kométa na našu Zem.

Elements Of Persuasion hodnotím vysoko hlavne kvôli tomu, že funguje ako celok a hlavne nenudí. Dobre je tu zvolená aj dramaturgia a tri pomalšie skladby to veľmi dobre osviežujú. Tvrdosť sama o sebe nie je najpodstatnejšia a myšlienka klasickej pesničky nie je potlačená vďaka kvalitným melódiám. LaBrie sa venuje hlavne spoločenským témam a aspoň takýmto spôsobom vyjadril svoju frustráciu, hnev alebo aj stav nespokojnosti. Progresívny metal občas prinesie niečo hodnotné a tento pohľad na hudbu sa mi od LaBrieho páči, preto album reálne hodnotím na 4,5 hviezdičiek.