Reakce na recenzi:

alienshore - @ 01.02.2013

Mne osobne pripadá Jordan Rudess vo svojej sólovej kariére zaujímavejší ako v Dream Theater. Neohraničuje sa priveľmi žánrovými mantinelmi a otvára svoje schopnosti naprieč progresívnym spektrom. Teší ma hlavne, že mu nie je cudzí jazz/fusion a na tomto albume Rhythm Of Time to je aj cítiť. Hlavné slovo má však na svoju dobu moderný progresívny rock/metal. Jordan má jednu zaujímavú vlastnosť a to takú, že dokáže všemožne kombinovať širokú paletu klávesových zvukov do rôznych štýlov čo pôsobí dosť bombasticky. Dôležitá je však skladateľská invencia a tá tejto nahrávke určite nechýba. Hudba presne vystihuje perfekcionistickú povahu Jordana Rudessa a jeho stopercentný sluch. Je tu dostatok odkazov aj na minulosť, ktorá je pre Rudessa veľmi dôležitá. Ako obdivovateľ Emersona, Wakemana či Banksa je zároveň aj on dôstojným pokračovateľom progresívnej línie klávesových mágov.

Klávesové šialenstvo začína hneď v prvej Time Crunch. Napriek ťažšiemu začiatku a tvrdým riffom sú tu aj príjemnejšie polohy a zvuky. Nie je určite prekvapenie, že skladba má niekoľko vrstiev a na začiatok je to naozaj poriadny prog-fusion. Druhá v poradí Screaming Heads neuteká štýlovo veľmi od prvej a tak si album udržiava ťah. Niektoré sólové výpady pripomenú Dream Theater. Spleť vskutku zaujímavých zvukov je zložená nápadito a s udržaním hlavnej myšlienky. Poteší aj gitarové sólo Joea Satrianiho. Za chodu pomerne vtipne poňatého klavíru začína Insectsamongus. Je to v podstate ďalšia porcia kolosálnej prog-fusion muziky. Aranžérsky znie celkom náročne a Jordan sem primiešal trochu viac ťažšie stráviteľných hudobných nápadov. Prekvapia tu občasné be-bopové srandičky. Keďže je album prevažne inštrumentálny tak celkom osviežujúco vyznie hlas Kipa Wingera v Beyond Tomorrow. Kľudnejšia melódia a celkový charakter songu predstavia Jordana ako symfonického majstra. Jeho klávesové linky znejú nádherne a preblesknú tu jeho typické polohy hry, ktoré sa skvelo počúvajú. Moja obľúbená Bar Hopping With Mr Picky dáva vyznieť zaujímavým hudobným pochodom pána klávesáka. Ako gitarista sa tu predstaví Steve Morse, s ktorým kedysi hral v The Dregs (album Full Circle). Práve jeho gitarové sólo parádne odpichne tento song. Ďalšia výborná nahrávka What Four pripomína spočiatku trochu The Dregs a hosťuje tu zase Steve Morse. Skladba má pozoruhodný kompozičný charakter a vystriedajú sa tu fusion, progresívny rock a aj citácie z klasickej hudby. Siedma vec s názvom Ra vyvolá ducha Dream Theater aj vďaka svojej nálade. Sú tu však parádne registre a myšlienky inšpirované blízkym východom. Na ploche takmer ôsmych minút sa Jordan pomerne zdatne vysporiada s komplikovanou formou tejto skladby. Posledná Tear Before The Rain je ako to už býva zvykom u progresívnych albumov takou katarziou. Pokojný charakter skladby je sprevádzaný hlasom Kipa Wingera a klavírom. Symfonické aranžmány urobia celkom peknú a príjemnú bodku za albumom.

Netreba dvakrát pripomínať výborné výkony všetkých zúčastnených. Každý z gitaristov tu zahrá krásne sólo a bubeník Rod Morgenstein je jednoducho skvelý technický hráč. Zo všetkých sólových počinov Jordana Rudessa mám práve Rhythm Of Time najradšej. Dôvod je jednoduchý, je to zatiaľ najkvalitnejšie zhmotnenie jeho skladateľských schopností. Je hudobne dostatočne pestrý a o farebnosti ani nehovoriac. Dôležité však je, že je tu cítiť kontinuitu a nie chaos. Výborná vec na niekoľko posluchov. Reálne hodnotenie 4,5.