Reakce na recenzi:

hejkal - @ 21.03.2023

Hudobný chameleón a multiinštrumentalista Edgar Winter debutoval v roku 1970 jazzrockovým albumom Entrance.

Sprievodnú kapelu tvorila pätica hráčov. Edgar spieval a hral na klávesy a saxofón, rytmika Jimmy Gillen (bicie) a Gene Kurtz (basa) kompetentne strieda polohy, Randal Dolanon obsluhuje gitaru a piatym členom je Johnny Winter hrajúci na harmoniku. Plus tu máme osemčlenné dychové a sláčikové teleso. Jazzový opar sa vznáša nad väčšinou materiálu. Kopa slákov, dychov, nečudo, že mnohé skladby pôsobia mäkko (Entrance). Pod touto polevou sa však ukrýva nesmierne pestrá a farebná muzika. Zaujímavé je, že až na výnimky zložili všetky skladby na albume bratia Winterovci.

Vyzdvihnem sedemminútovú jazzrockovú pecku Fire And Ice, ale jednoznačne najlepšou skladbou na albume je bluesový cover Tobacco Road, na ktorom hrá zostava v zložení Edgar Winter, Johnny Winter (gitara), Tommy Shannon (basa) a John Turner (bicie). Nečudo, že túto skladbu potom rád hrával na koncertoch, kde dosahovala často aj vyše štvrťhodinovú časomieru. V štúdiovom prevedení má iba štyri minúty a radí sa k najlepším verziám tejto klasiky (pre mňa je však najlepšia verzia tá od Spooky Tooth). A ani svižné „tenyearsafterovské“ jazzové blues Jump Right Out nemôžem nespomenúť. Vôbec sa druhá strana platne riadne rozbehne.

Významným náladotvorným prvkom je spev. Edgar využíva pomerne širokú škálu polôh, od tenkého hlásku po rázny prejav, ba až drsné jačanie. Asi nie každému táto premenlivosť sadne, ale mne celkom vyhovuje, príde mi prirodzene vložená do ortuťovo neuchopiteľnej muziky.

Nečudujem sa, že Edgar WInter sa v našich končinách neteší masovej pozornosti. Jeho albumy sú žánrovo bohaté a nevyhýba sa ani gýču a komerčným polohám. Entrance je však veľmi dobrý album, pokiaľ máte radi jazzové prvky v rockovej hudbe, prídete si na svoje. A ak vás neodradí istá kabaretná štylizovanosť, budete pravdepodobne nadšený. Ja som triezvo spokojný.