Reakce na recenzi:

alienshore - @ 10.11.2013

Americký gitarista a spevák Steve Lukather je známy vo svete hudby ako vedúca osobnosť legendy melodického rocku a AOR kapely Toto. Jeho sólová tvorba nie je vôbec nezaujímavá a hneď na prvom albume Lukather (1989) zložil niekoľko brilantných skladieb, ktoré sa len tak nepočujú. Jeho vrchol však prišiel na druhom štúdiovom počine Candyman. Spojil svoje sily so sprievodnou kapelou Los Lobotomys a nielen to. Steve našiel spoločné slovo v skladateľskej rovine aj s klávesákom Davidom Garfieldom a taktiež s Fee Waybillom. Koncept dosky nie je otvorený len pre rock, ale aj pre iné žánre ako blues alebo fusion. Dĺžka skladieb taktiež poukazuje na inštrumentálnu prepracovanosť a objemnosť. Masívne gitarové plochy majú stabilný základ v rytmike Simona Phillipsa a zdatne im konkuruje aj Garfieldova klávesová práca. Candyman je najotvorenejší Lukatherov album za celú jeho kariéru. Veľmi sympatické mi príde, že Steve ozdobil dosku krásnymi AOR melódiami a nepotopil ju inštrumentálnou onaniou. Prítomnosť perkusionistu vylepšila a zároveň trochu odľahčila povahu celého albumu.

Príklon k tvrdšiemu rocku prišiel už skôr na nahrávke Kingdom Of Desire od Toto, kde Lukather prebral hlavný spevácky post a spravil asi to najlepšie čo mohol v danej chvíli urobiť. Nielen Kingdom Of Desire, ale aj Candyman zachycujú Lukatherov talent v najlepšej fáze jeho kariéry. Pod atmosféru sa podpísala aj tragická smrť bubeníka Jeffa Porcara, ktorý bol jedným z najlepších priateľov Stevea Lukathera. Jemu je aj venovaná inštrumentálna skladba Song For Jeff. Zvuk je veľmi vyvážený, prierazný a vyniká nielen iskrivá melodika, ale aj rôzne detaily. Nachádzajú sa tu hneď tri inštrumentálne kúsky a zároveň krásny love song Borrowed Time.

Hero With A 1000 Eyes s latino perkusiami v štýle Santana a skvelou gitarovou štruktúrou je nesmierne impozantný hard-rockový úvod. Pocta Jimimu Hendrixovi nemôže sklamať a skladba Freedom nekopíruje otrocky ťažko prekonateľný originál. Celkom nápadito sa Phillips pohral s rytmikou a Lukather pre zmenu s gitarovými sólami. Veľmi dobre znie Extinction Blues a nie je to blues v pravom zmysle slova, ale pomalšia rocková pecka s krásnymi melódiami. Born Yesterday ako keby vypadla z knihy s názvom Toto. Spočiatku sa tvári ako blues-rock a v refréne sa to zmení na čistokrvný AOR. Bluesom šmrcnutá Never Walk Alone je ďalší klenot Lukatherovej tvorby a jeho citlivé sóla sú ukážkou absolútnej profesionality. Prvá inštrumentálna nakladačka Party In Simon's Pants je suverénne v teritóriu fusion s kostrbatým gitarovo-klávesovým tandemom a samozrejme výbušnou hrou Simona Phillipsa. Na albume by nemal chýbať hit alebo skladba, ktorá bude ťahúňom a to jednoznačne spĺňa balada Borrowed Time, jedna z najlepších od Stevea. Silným melódiám sa nevyhýba ani Never Let Them See You Cry, no inštrumentálna časť je výrazne zameraná na fusion. Forth je členitá inštrumentálna fusion záležitosť s pomalými melodickými úsekmi a následnými rýchlymi náročnejšími sólami. The Bomber tiež nie je autorská vec podobne ako Freedom a okrem nekonfliktného rocku ponúkne aj zaujímavú strednú pasáž. Posledná inštrumentálka Song For Jeff má mierne ťaživú tému a v pomalšom duchu sa odvíjajú aj gitarové sóla.

Steve Lukather je môj hudobný idol. Ako gitarista, spevák, skladateľ a frontman je skutočne osobnosťou na pravom mieste. Obdivujem na ňom jeho cit pre hudbu, taktiež farbu hlasu a spôsob akým spieva. Takých muzikantov veľa po svete nebehá a učil sa celé roky veľmi cieľavedome a poctivo ako tvoriť kvalitnú rockovú hudbu. Určite sa môže poďakovať svojim kolegom Davidovi Paichovi a bratom Porcarovcom za veľa. V 90-tých rokoch však prišiel jeho čas a naplno ukázal svoj obrovský talent. Candyman ostáva Lukatherovým neprekonaným vrcholom a asi sa na tom už nič nezmení. Tak ako spontánne, živelne a nekompromisne pôsobí táto nahrávka, tak podobným spôsobom pristúpim k jeho oprávnenému doceneniu.