Reakce na recenzi:

hejkal - @ 03.09.2022

Joni Mitchell vrhá tiene i svetlo

Kanadská pesničkárka Joni Mitchell vstúpila v druhej polovici 70. rokov do jazzových vôd a koncertný dvojalbum Shadows And Light (1980) túto éru v podstate završuje.

Priznávam hneď na úvod, že nie som pesničkársky typ. Joni Mitchell som väčšinu života vnímal predovšetkým ako osobu, ktorá dodala Matthews Southern Comfort nesmrteľný hit Woodstock. V zbierke som mal akurát výberovku Hits, aby sa nepovedalo. Náhoda tomu chcela, že mi boli minulý rok ponúknuté japonské vydania dvoch cédečiek s koncertom Shadows And Light s upozornením, že speváčku sprevádzajú neskutoční jazzoví borci.

Gitarista Pat Metheny je zviera, fenomén, jeden z najúžasnejších a zároveň bezbariérových muzikantov. Nemá hraníc a máloktorý poslucháč s ním udrží krok, keďže nahral tonu albumov. Jeho verný spolupracovník Lyle Mays (klávesy) ho nasledoval aj na pódium s Joni. Bubeník a perkusionista Charles „Don“ Alias je jazzová legenda. Hrával s Milesom Davisom, ale taktiež s tisíckou iných významných jazzmanov, vrátane Weather Report. A práve odtiaľ prikvitol aj fenomenálny basgitarista Jaco Pastorius. Je zaujímavé, že v roku 1976 debutoval na albume Black Market a zároveň nahrával aj s Joni Mitchell album Hejira (od roka 1976 s ňou hral celkovo na troch štúdiových albumoch a tento koncert bol vyvrcholením ich spolupráce). No a posledným členom sprievodnej kapely bol ďalší legendárny hráč, saxofonista Michael Brecker. V neposlednom rade je tu vokálna kapela The Persuasions, ktorú v New Yorkom Brookline objavil samotný Frank Zappa a naštartoval jej úspešnú kariéru.

Priznávam, dlho som nerozmýšľal a dielo si kúpil. Napokon, je to koncert a počuť Jaca i Pata je vždy zážitok. Záznam z vystúpenia v Santa Barbara County Bowl zo septembra 1979 sa na pultoch ocitol presne o rok neskôr. V roku 2003 sa dočkali aj priaznivci videa, kedy záznam vyšiel na VHS, LD (LaserDisc) i DVD.

Muzika je pomerne pokojná a, povedal by som, maistreamovo pesničkovo jazzová. Muzikanti sú super, rytmika šliape, Jaco je dosť vpredu, no a Metheney preluduje o dušu. Pravda, nečakajte nejaké rozsiahle inštrumentálne plochy. Tu sme u pesničkárky. Sólovanie je krátke, ale vždy majstrovské. Bubeník i gitarista dokonca dostali priestor na svoje samostatné sóla. Na internete som sa dočítal, že viacerí fanúšikovia tento koncert veľmi nemusia, práve preto, že jazzová kapela prebíja hlavnú protagonistku. Ja si to nemyslím, kapela je podľa mňa plne oddaná role sprievodného krovia. Akurát pozornejšie ucho počuje, že to krovie bujnie, nie je vypĺznuté ako, čo ja viem, slovenský pop.

Repertoár zdôrazňuje albumy z polovice 70. rokov. Nie, že by sa nenašli zo štyri skoršie veci, ale chápeme sa. Čo by som dodal na margo konkrétnych skladieb? Ospalý jazz typu Goodbye Pork Pie Hat je zaklincovaný klasickým barovým saxofónom a potešila ma záverečná skladba Woodstock, ktorá je dosť preonačená.

Joni Mitchell aktuálne bojuje s veternými mlynmi a možno i verí, že bojkotom Spotify sa svet zmení k lepšiemu, držím jej palce. Našťastie nie som odkázaný na internetový prísun hudby, a tak si tento koncert môžem občas užiť. Verím, že jazzovejšie orientovaní fanúšikovia ho ocenia i viacerými hviezdami, ja sa budem držať pri zemi. Predsa len je to až priveľmi pokojná muzika.

hejkal 09/2022