Reakce na recenzi:

Brano - @ 12.02.2013

Mám to šťastie, že sledujem kariéru skupiny Riverside takmer od začiatku, vlastne hneď od vydania debutového albumu Out of Myself. Niekde na webe som čítal zaujímavú recenziu, kde autor charakterizoval ich hudbu ako keď sa stretnú Marillion, Anathema a Opeth v jednom štúdiu. Čo z toho môže vzniknúť? Buď nejaký guláš, alebo geniálna vec. Po vypočutí som sa hneď priklonil k tej druhej možnosti a keďže som sa vtedy nachádzal v našej najhlavnejšej metropole (taký New York sa môže schovať niekam...), tak som zamieril do známej predajne v starom meste. Cestou som si v bufetíku na tržnici kúpil horúceho psa. Mladík v bielom zamastenom tričku, z ktorého na mňa nenávistne čumel masový vrah čegevara, mi do rožku kydol poriadnu dávku horčice, čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako kontraproduktívne, pretože po zahryznutí mi na košelu dopadla poriadna horčicová bomba. Asi chlapík vedel, že som zakuklený pravičiar a toto bola jeho pomsta. V uličkách starého mesta na mňa romanticky dýchala história, veď práve tu sa svojho času prechádzal Dionýz Štúr so svojou láskou Adelou a gardedámu im robil samotný Mozart. Keď som sa konečne omámený históriou dopotácal do predajne Roxy, zaujala ma tam zvláštna výzdoba. Na poličke sa vynímal červený umelohmotný stoporený penis aj s vajciami (samozrejme červenými) a vedľa neho stála busta Lenina. Hneď ma napadla analógia, že ten úd sa asi vzťahuje na toho Lenina, alebo naopak, ale nechajme to... Pán za pultom mi podal krásne nové CD od Laser´s Edge record a ja som nadšený utekal domov. Tu sa začala moja láska k Riverside, ktorá vyvrcholila návštevou ich koncertu. Riverside naživo, to je obrovský zážitok porovnateľný snáď len s mesiacom v splne. Odvtedy už prešli roky a Riverside u mňa bodovali nielen trilógiou Reality Dream, ktorá opisuje trápenie človeka trpiaceho schizofréniou, ale aj ich nasledujúcim albumom Anno Domini HD. Líder skupiny a basgitarista Mariusz Duda, výzorom pripomínajúci Stevena Wilsona, dokáže z dojemného precíteného spevu v sekunde prejsť do brutálneho chrčiaceho growlingu. Piotr Grudzinski strúha jedno nádherné gitarové sólo za druhým, Piotr Kozieradzki, obrovský chlap ako golem, s obrovskou vervou búcha do bubnov a samozrejme štíhly mladík Michal Lapaj (ktorého umeleckým vzorom je nedávno zosnulý Jon Lord) krotí všetky tie Yamahy, Korgy a iné príšery. To sú RIVERSIDE, najlepšia progrocková skupina dneška! Ich nový album je opäť výborný. Je trochu iný ako predošlé, viac precítený, celkovo jemnejší. Chrapčanie a growling už na ňom nenájdete. Duda spieva civilne, teda žiadne vokálne eskapády sa nekonajú. Ďaľšie prekvapenie je saxofón v Escalator Shrine. Album nemá slabé miesto, je to dokonalá 51 minútová hudobná rozkoš... Práve teraz ma napadlo, či si náhodou ten červený umelohmotný penis aj s vajciami nezabudol v predajni Roxy pred rokmi samotný Dionýz...