Reakce na recenzi:

hejkal - @ 01.02.2013

Niekedy na prelome tisícročí som si od nášho speváka požičal album Tore down house akéhosi Scotta Hendersona, že čo to je. A bol som natoľko prekvapený, až som si ho napálil. A po dlhej dobe som ho aj vytiahol, keď už sa zjavilo na progboarde (kedysi dávno som uvažoval, že sem Hendersona sám pridám, ale napokon som na to zabudol).

Mierne nafunkovaná a do noty strojená skladba Dolemite dokazuje, že máme čo dočinenia s interpretom, ktorý si potrpí na čistučko prierazný zvuk a inštrumentálne jašenie, ktoré sa ale berie vážnejšie než parta snobov, ktorú náhodou vpustili medzi serióznu šľachtu. Nie tak úplne priame blues Tore down house má v zásobe tromf v podobe skvelej černošskej speváčky Thelmy Houston. Jej hlas sa k tomu hodí ako biely vorvaň k Achabovi a dokonca aj Henderson sa v sólach miestami dokáže priblížiť k nejakému tomu citu, kým mu naučené reflexy neroznesú prsty po strunách gitary sťaby zlodejove mihajúce sa ruky so snahou nezanechať odtlačky prstov. Metermaid si vypožičal rytmus od Bo Diddleyho, ale tu už citeľne chýba troška špiny a bahna, zvuk je až moc priezračný, akoby znečisťovanie vodných tokov nebolo základným poznávacím znamením 20. storočia. Avšak, nebojte sa, gitara sa vaughnovsky snaží a speváčka je zafúľaná viac než cigáň prinútený kopať kanály. Raz-dva-tri-dva-dva-tri, pricupká gýčový slaďák I hate you, v ktorom dominuje mužsko-ženské dueto. Toto znelo presvedčivo niekedy v 50. rokoch, kedy ešte svet pôsobil bezstarostnejšie a pomalšie ako dnes. Henderson sa v polovici rozhodne napáliť tam nejaké zdvojené gitarové sólo, ktoré sa k tomu hodí ako muzika k rapovaniu. Nijako. Hoci samo o sebe je parádne. Harmonika, shuffle, blues, revúci spevák, to môže byť jedine pecka. Gittar school disponuje všetkým menovaným a dokonca občas zapletie aj nejaké tie kompozičné fintičky, aby to nevyzeralo, že pôjde o autentické blues. Ešte to tak! Rozhodne vrchol albumu. Stevie Ray Vaughan by bol hrdý. Dumky ovládajú Xanax, zvláštnu náladovú blues rockovú záležitosť, ktorá presvedčivo pracuje nielen s dynamikou, ale i s poslucháčovými očakávaniami. Sóla z kategórie -ja som macher- nemôžu absentovať a ani sa im nechcelo, nuž si ich užijeme dosýta. Bluesová onenia z pera mýtického Jacoa s názvom Continuum je vlastne akustická, znejú perkusie, akustika a dokonca niečo ako bezpražcová basa (ale to azda neprekvapí). A je to inštrumentálka. Drsná záležitosť You get off on me pletie priamočiarych rytmikou a ohrozuje srdcové arytmie, občas síce priamočiaro bluesuje, gitarové sólo začne dokonca tradične, ale rýchlo zrýchli, nahrnie mätež kadečoho a je po bluese. Pripomína mi to Skid Row a Garyho Moorea, tiež sa často hrali s legom. Uspávacie blues Mocha spieva chlap, ak si myslíte, že gitarista nezahrá na každý prst dvadsať tónov tam, kde stačí jeden na končatinu, tak sa moje doterajšie predstavovanie asi minulo účinkom, za čo sa ospravedlňujem. No jasné, už zasa sa chvíľku hralo priamočiaro, nuž je tu rozbitá skladba Harpoon. Nechýba skvelá harmonika, dokonca si fučí unisono s gitaristom, potom už len odpovedá jeho sólu (toľko tónov by nafučala azda iba grónska obeť podchladenia, ktorú na týždeň vyvreli pred iglu). Z celej inštrumentálky však počuť ducha blues, ale bacha, každý predsa vie, že jediná mátoha, ktorú počuť, je poltergeist. Nečakajte nejaké jemné melódie. Poteší aj krátke bubenícke sólo (ak teda nepatríte k horenosom, ktorým bicie nevoňajú). A máme tu finále. Same as you je tradične zafarbené blues, speváčka je späť a dôjde aj na kvákadlo. Čo viac si priať?

Napodiv, je to pomerne živý album, ktorému sa dá uveriť. Radím si ho niekde ku Gilbertovi s Kiddom a ich Raw blues power. Ide o výborný moderný gitarový blues rockový počin, ktorý môžem iba odporučiť.