Reakce na recenzi:

hejkal - @ 08.04.2013

Talianska art rocková scéna patrí v kruhoch, ktoré nevykosili mimozemšťania v obilí, ale ich vymerali fanúšikovia takzvanej ambicióznej rockovej hudby, k tým, ktoré majú cveng. To neznamená, že padla kosa na kameň, naopak, je to poklona, akú vie zložiť iba žgrloš náhodne nájdenému pokladu. Eponymný album kapely Il Volo som si kúpil pri svojej poslednej návšteve Ríma, pretože sa mi niečo marilo, že som o kapele čítal čosi pozitívne. A naozaj, však tam hrajú dvaja muzikanti z Formula Tre.

Nasekané fusion s dominanciou klávesových nástrojov, do toho kúštik funky, tiahly jemný spev, nechýba sitár, skrátka úvodná skladba sa volá Come una zanzara. Plynulý pád do La mia revoluzione nemožno neobdivovať. Piánko vokály, akustika, nasledujú živelné nástupy melodrámy, gitara kvíli, akoby jej naštiepali všetkých príbuzných do pece, kto by sa z toho neradoval, že? Kalorikov by mohol odradiť názov Il calore umano, akustický úvod však pôsobí natoľko sladko, že by mu odolal azda iba zásaditý roztok a aj to si nie som celkom istý, či vôbec. Každý tón by sa dal tesať do pamätníka melanchólie, gitarové motívy nútia zapaľovať sviečku pri fotkách v čiernom ráme aj jedincov s preukázateľnou pyrofóbiou a tento model sa opakuje po vzore predvolebných sľubov i v Il canto della preistoria. Parádne klávesové sólo grcajúceho medveďa s alergiou na postrek malinčia radím do kategórie životných zážitkov vyárendovaných mládeži a zákonu neprístupnými predstavami. I primi respiri je uspávanka pre poslušné progíčatá, pokus o tvrdšie džez rockovanie s nervovo zrútenými husľami navodzuje La canzone del nostro tempo. V medzihre síce zomiera vyšťavený párik dlhoročných vegánov, až je to dojemné, ale gro skladby rachotí s vervou poltergeista, ktorý potulkami po hrade naďabil na fungl vybavenú dielňu na výrobu reťazí pre miestnu hladomorňu. Dumky obsluhovača šiestich strún nakazia celú kapelu, ktorá sa tvári ako dáma so sklonmi k zamdlievaniu, a teda sa bavíme o skladbe Sonno. Akokoľvek to vyznieva absurdne, Sinfonia delle scarpe da tennis má sotva tri minúty a radšej sa nezamýšľam nad tým, čo znamená výrok „symfónia o dele, čo škriabe tenis“. Každopádne to má súvis so zaujímavo uprednostnenými bicími.

Melodicky prívetivá a hudobne košatá doska Il Volo je dôkazom, že človek nemusí rozumieť textom, aby si dokázal zamilovať šťavnatú komplikovanejšiu hudbu.