Reakce na recenzi:

alienshore - @ 23.02.2013

Štvrtý oficiálny album kapely Zero Hour patrí medzi moje obľúbené od nich. Zmena nastala na poste speváka. Fanúšikovia s nostalgiou spomínajú na Erika Rosvolda a nájsť dôstojnú náhradu za neho nebolo samozrejme ľahké. Nakoniec toto miesto zaplnil Chris Salinas s vysokým hlasom, ktorý nemá výrazom ďaleko od Geoffa Tatea z Queensryche. Spevák zapadol do hudobného smerovania tejto kapely veľmi dobre a našiel sa aj priestor pre nenápadný posun vpred. Skladby okrem tvrdosti ponúkajú aj neodmysliteľné emócie, bez ktorých by bol prog-metal len bezduchou hlukovou stenou.

Prvá vec s názvom Face The Fear je zároveň aj vrcholným číslom. Klasický tvrdý nájazd je prekvapivo preťatý pomalou nádhernou melódiou, ktorá sa začne postupne rozvíjať. Je to asi to najkrajšie čo som počul z hľadiska melodiky od Zero Hour. Skvelo tu znie vokál a po chvíli sa vráti ich typická prog-metalová tvár s výborne vystavanou štruktúrou. The Falcon's Cry je spočiatku ťažkým rytmickým kúskom. Znie to miestami tak ako keby si každý hral svoje. Opakuje sa to isté ako v prvej skladbe a je tu krásne spomalenie v emocionálnej melodickej linke. Po tvrdom metalovom ataku to končí pekne melodicky. Embrance je inštrumentálna vec, kde Jasun zahrá ťažkú vybrnkávačku. Titulná sedem minútová Specs of Pictures Burnt Beyond je po celej svojej dĺžke náročnou a tvrdou záležitosťou. Chris Salinas spieva vyslovene pocitovo a veselé to určite nie je, končí to poriadne ťažkým gitarovým bludiskom. Ďalšia inštrumentálka s názvom Zero Hour je typickým prog-metalovým produktom ich hudobného myslenia. I Am Here padne vhod, krásna pomalá melódia sa dobre vlní vo vybrnkávacej gitare a je to silný emocionálny kúsok. Posledná Evidence Of The Unseen uzavrie album poriadnym náklepom. Husté bicie si skvelo rozumejú s tvrdými riffmi. Je tu ďalšie pekné spomalenie a tak dostáva song svoj charakter. Druhá polovica skladby začne odsypávať v strhujúcom rytme a melodickom nápade. Končí to trochu natiahnutým statickým rytmom, ale je to aj tak veľmi dobré ukončenie albumu.

Muzikantské výkony sú na top úrovni. Veľmi sa mi páči basa, ktorá má občas jazzový feeling. Bubeník Mike Guy je ako ináč brilantný a Jasun je veľký gitarový talent, ktorý tu chrlí ťažké staccato riffy. Chris Salinas mi svojou profesionalitou a speváckou kvalitou vyrazil tak trochu dych. Hudobne je tu opäť plno polyrytmických štruktúr. Textovo je to zaujímavé a väčšina z nich hovorí o negatívnych pocitoch, ktoré sú pre dušu človeka doslova jedom. Snažia sa však slovami hľadať pod tou ťarchou nádej a svetlo. Album je obdarený opäť špičkovým zvukom z dielne producenta menom Dino Alden. Napriek náročnosti, ktorá je už u tejto kapely normálnym javom sa tu objavujú veľmi melodické pasáže, ktoré prospievajú k uchopiteľnosti tohto počinu. Zero Hour nahrali skvelý album, ktorý je pre mňa druhým najlepším po klasickom The Towers Of Avarice. Reálne hodnotenie 4.5.