Reakce na recenzi:

alienshore - @ 05.03.2013

Album je zaujímavo pomenovaný a v podstate ho aj vystihuje. Po skvelom Ewaz Vader sa títo muzikanti ešte viac ponorili do vôd temnejšieho prog/fusion/zeuhl. Je tu dostatočne cítiť ťažký progresívny feeling King Crimson. Hlavne gitarista sa priam vyžíva v rôznych sférických ale aj ťažkých rytmoch. Úderná rytmika neuhýba od hudobného konceptu a prispieva k ponurej nálade svojim energickým podkladom. Už z pohľadu na prednú obálku mi je viac menej jasné, že mendocino to nebude. Sedem vyrovnaných kompozícii má opäť súdržnú konzistenciu a špičkové muzikantské výkony sú v tomto prípade samozrejmé.

Prvá fusion nakladačka Black P má pomalší a ťažší rytmus, kde je jasne počuť dunenie basovej gitary. Farbisté klávesy idú ruka v ruke s hudbou a väčšinou sú tu temné odtiene. Skladba sa vyvíja pomaly v crimsonovskom duchu a tak postupne vyplavujú pocitové pochody jednotlivých nástrojov. Výborný rytmický riff poteší moje ucho a naberie to správnu energickú formu, v ktorej sa odviažu aj klávesy. Druhá Opus 12 je už o čosi rýchlejšia a na povrch vystupuje zaujímavý harmonický postup. Klávesy vytvárajú takmer až strašidelnú atmosféru. Gitarové sóla a riffy majú skvelú štruktúru, ale tá celková temná aura vťahuje postupne do celého diania. Pomalší útvar Def MK1 sa od pokojnejšej hladiny rúti smerom vpred k nekľudnej a zdeformovanej rytmickej búrke. V tomto prípade sú tu skvelo vypracované klávesy. Bubeník si užíva kopec prechodov pričom basa drží pomyselnú líniu. Oddychová Blade sa v podstate len tvári oddychovou. Temné a neforemné gitarové prelúdiá pripomínajú v mnohom Roberta Frippa. Skladbu sprevádzajú nenápadné klávesy a bubeníkove činely. V strednom ale dosť ťahavom otvorenom tempe si vykračuje Automate a je tu pekná rytmická jazz/fusion linka. Sólistické klávesové maniere majú skvelý odpich a upozorňujú na seba v každom smere. Ďalšia skladba Downwards patrí gitaristovi a jeho muzikantskému nadaniu. Cítim v nej o čosi viac priepustnosti ako v predošlých a celkove to má silný jazz-rockový ráz. Posledná Nosh Partitas uzavrie túto kolekciu v duchu celého tohto albumu. Súdržná kreatívna rytmika, jazzové temné klávesy a piskľavé gitarové poryvy. Výborne podchytený nápad má priestor pre neustály posun vpred.

Dark Shot je samozrejme menej stráviteľný ako predošlý Ewaz Vader. Nepoznám však veľa takto zameraných albumov s takou kvalitatívnou hodnotou akú má táto nahrávka. Skvelý zvuk dokonale vyjadruje pocity dotyčných muzikantov. Udivuje ma ako sa vedia hrať s atmosférou a jednotlivými témami na pomerne širokej ploche bez toho, aby skĺzli do nudy. Album vyšiel aj s výborným DVD, na ktorom je zachytený koncert a je to ukážka sústredeného muzikantského majstrovstva. Z môjho pohľadu je to komplexné dielo takmer bez slabého miesta. Majstrovské dielo inštrumentálnej progresívnej hudby.