Reakce na recenzi:

hejkal - @ 25.04.2013

Wet Willie, americká kapela z juhu USA, ktorá má nohy vnorené hlboko do bahna nefalšovaného folklóru chudákov, čo svojho času v reťaziach dovážali z Afriky, ponúkla v roku 1972 album s poradovým číslom II.

Album začne rovno nefalšovaným rokenrolom, akoby fičali 50. roky, Shout bamalama ukazuje hlavne to, že chripľavý hlas Jimmyho Halla je jednoducho skvelý. Love made me naliehavo plynie, Red hot chicken miesi funky tiky s americkými salónmi, kde možno očakávať nielen ranu do zubov, ale i pištoľnícke haravary. Pomalé blues patrí k plantážam akoby otrokárstvo nevymrelo, Hurts me too je presne takéto. Keep a knockin’ je presne to, čo si myslíte, cover jednej z najodviazanejších rokenrolových vypaľovačiek. Nenáhliaca sa bluesrockovica s kvákajúcou gitarou Airport nemá chybu, Grits ain’t groceries tiež, hoci ide o funk-blues rock ako vyšitý. Nekonečne rýchle barové boogie Shotgun man slúži na vyjašenie sa všetkých protagonistov a aby došlo aj na írske korene, je tu záverečná country balada Shaggi’s song.

Typická púštna muzika snúbiaca černošské korene s hromovým hlasom. Kto by tomu odolal?