Reakce na recenzi:

alienshore - @ 23.03.2013

Francúzska progresívna scéna má svoju špecifickú odnož a to je samozrejme zeuhl. Dün je kapela jedného albumu, ale pre tento štýl absolútne zásadná. Album neobsahuje len zeuhl prvky ako napr. výraznejšie postavenie rytmickej sekcie bicie-basa alebo jazz/fusion. Je tu aj taká podivuhodná atmosféra, ktorá má čo to dočinenie s RIO (Rock In Opposition). Perkusie a niektoré nálady pripomínajú tvorbu Franka Zappu. Hudba je poňatá v inštrumentálnom formáte a výkony muzikantov dokazujú ich zanietenosť a mimoriadny talent. Osviežujúco mi tu padne výborná flauta a takmer všadeprítomný xylofón.

Štyri kvalitné inštrumentálne skladby sú nabité nápadmi a nestoja dlho na jednom mieste. Majú akúsi zvláštnu vnútornú logiku a napätie. Každý sa snaží nejako zaujímavo podať svoj part a hlavne nie typickým spôsobom. Vyvrcholenie je hlavne v zaujímavých motívoch, ktoré majú silný progresívny charakter. Napriek avantgardnej forme neznie tento album profesorsky, ale naopak živelne. Dobrým príkladom je napr. Arrakis s postupným pridávaním intenzity, ktorá vyvrcholí bubeníckym extempore. V ich hudbe sú aj stráviteľnejšie momenty, ktoré napomáhajú vstrebať aj tie ostatné muzikantské zbesilosti. Skvelý klávesový podklad v Bitonio má trochu symfonický charakter a celá skladba je prešpikovaná majstrovskými náladami. Podobné klávesové ornamenty sa dejú aj v Eros. Tu platí podobný princíp ako v Arrakis a skladba sa po flautových prelúdiách rozpáli do energickej fusion polohy. Hudba je tak detailne a premyslene skomponovaná, že si tu každý jeden nástroj nájde svoju úlohu a priestor. Prvá skladba L'Epice je koncepčne zaujímavo zložená. Obsahuje kopu fragmentov a náročnejších pasáží, vyvrcholí to progresívnym fusion s parádnymi vychytávkami. Album ponúka v daných kompozíciách množstvo hudobných variácií a zároveň aj dialógov.

Bonusové skladby sú v podstate demo verzie a majú trochu iné aranžmány. Arrakis tú má zastúpenie dvakrát, tá prvá je viac menej skrátená verzia pôvodnej skladby a tá druhá je poňatá o čosi bláznivejšie a dobrodružnejšie. Bitonio trvá pre zmenu dlhšie a je odlišná v niektorých pasážach. Skrátená skladba Eros má oproti originálnej verzii silný jazzový feeling a aranžérsky je poňatá trochu prístupnejšie. Nevydaná nahrávka Acoustic Fremen je akustický set bez bicích a basy, na avantgardnej téme sa najviac podieľa flauta, ktorá je sympaticky sprevádzaná napr. aj akustickou gitarou. Tieto skladby sú určite vítané pre zberateľov takýchto raritných progresívnych albumov.

Mne osobne sa zdá škatuľka zeuhl pre túto skupinu trochu pritesná. Necítim tam napr. až takú silnú paralelu s klasickou zeuhl kapelou Magma. Dün totižto mieša rôzne formy progresívnej hudby do svojho vlastného muzikantského sveta. Myslím si, že napr. taký Anglagard si za svoj vzor zobrali okrem iných aj Dün. V obidvoch kapelách cítim spriaznenosť v hudobných plochách a myslení. Hudobníci mali zväčša aj hudobné vzdelanie vďaka čomu znie tento počin veľmi profesionálne. V dobe vydania bol Eros nahraný na vlastné náklady a vylisovaný v počte len okolo tisíc kusov. Kapela sa nesnažila hľadať väčšiu distribučnú sieť alebo podporu nahrávacej spoločnosti a tak po čase album zapadol prachom. Eros je klenot a som rád, že sa na tento skvost po tých rokoch nezabudlo vďaka progresívnym fanúšikom a nadšencom.