Reakce na recenzi:

hejkal - @ 20.03.2013

Briana Augera som spoznal cez koncert s Ericom Burdonom, ktorý vysielala nejaká nemecká televízia a bola to bomba. Veci od Animals s brutálne premakanými inštrumentálnymi pasážami som žral s chuťou medveďa, ktorý odchytáva tatranských turistov po dlhom zimnom spánku. Môj otec zbožňoval jeho spojenie s „Juliškou“ Driscoll - Trinity, pretože niekedy koncom 60. rokov hralo toto zoskupenie v Bratislave a údajne to bola taká bomba, že by si ju s radosťou nechal patentovať aj komiksový macho Tony Stark. Pásky alebo platne však odvial čas, nuž som sa na trip k tomuto interpretovi vydal až v hlbokej ére cédéčok. Z jeho džezovej tvorby som opätovne na nemeckom WDR vzhliadol aj jeho sólový koncert s jeho deťúrencami čoby členmi sprievodu a tiež to nebolo zlé, ale ako sa vraví, najlepšie už bolo, nuž som si zadovážil napríklad digipak s prvým albumom formácie Brian Auger’s Oblivion Express, že čo to dá. V čase jeho vydania sa predsa písal rok 1970 a to je záruka kvality.

Šesť skladieb v kompaktnom štvorčlennom obsadení uvádza Laughlinova skladba Dragon song a je to bezkonkurenčný vrchol Augerovej prezentácie. Dravý a talentovaný gitarista Jim Mullen tu vyvádza ako zmyslov zbavený, rytmika by zagniavila aj ľubovoľne veľký roj kobyliek pustošiaci stredne veľký kontinent a kapelník organuje s vervou fantóma opery. Milujem túto skladbu, je to srdcovka, z ktorej tepu by možno nemali radosť srdciari, ale ak sa nájde rocker, ktorý nad ňou ohrnie nosom, tak by sa mal nechať vyšetriť. Dlhočizná psychedelická melanchólia Total eclipse stavia na opakovaní jednej rytmickej figúry takpovediac „doblba“. Nad tým sa producírujú dlhočizné sóla, ako gitarové, tak klávesové. Prvá spievaná skladba je melodická a rozbehaná The light. Podobne šprintujúca záležitosť The sword nenechá nikoho na pochybách, že tu máme ten vzácny prípad, kedy džezmeni vedia rockovať. Záver patrí vlajkovej skladbe Oblivion Express. Ťažký klávesový blues sa strieda s brutálne nadupanými rockovými pasážami, sólam dominuje nielen gitara, ale aj psycho klávesové kvílenie... Je to skrátka pecka.

Brian Auger’s Oblivion Express je jedným z mojich favoritov na životnú fošňu rockovej hudby všetkých čias. Džez rock, ktorý je oceľovejší než ľubovoľne grcajúci metal, mám rád. Navyše, keď kapelník dokáže ustúpiť ostatným členom skupiny, aby sa predviedli v miere nevídanej, je to vždy lepšie, ako keď je hlavná hviezda narcisom, ktorý svoj sprievod dusí ako fajčiara horský vzduch. A s citom pre skladby (samoúčelnosť tu nemá miesto) dokázal Auger zboriť aj predsudok, že džez rock musí byť zásadne nepočúvateľnou zmeskou improvizovaných puzzle, kde je rock iba náhodným okoloidúcim. Houby!