Reakce na recenzi:

hejkal - @ 10.04.2013

Krátko na to, čo som si kúpil druhý album skupiny Stretch, som sa, totálne nadšený, rozhodol, že musím počuť viac. Náhoda tomu chcela, že v Roxy v Bratislave mali tento 2CD výber , nuž som investoval a neskôr aj blahorečil sám sebe, že som nešiel kompletistickým spôsobom.

Chronologicky radené nahrávky (s jednou výnimkou) začínajú šiestimi ukážkami z prvého albumu Elastique.

Desne otravný funky hit Why did you do it dopĺňajú ešte aj iritujúce dychy, chápem, že skladba bodovala v hitparádach, ale inak je to bieda. To nabudený blues rock Miss Jones je ako z iného vesmíru. Paráda! A podobe uháňa aj Tomorrow’s another day. Namakaný spev, živelná gitara, takto to vyzerá, keď niekto hrá od podlahy. Návrat do krajinných oblastí bažinatého juhu Severnej Ameriky núka Down home. Havajózna balada Write me a note má tiež jemný country nádych, ale korunu pestrosti nasadzuje skladba Buzz fly, ktorá síce znie ako nejaká akustická bluesová dupačka z priedomia černošskej chajdy, ale dosť sa hrá so zvukom, čo je minimálne netradičné a maximálne zaujímavé. A znie tam niečo ako drumbľa.

Druhý album You can’t beat your brain for entertainment je tu takmer celý, chýbajú iba dve skladby. Nečudo, zemitý blues rock ako remeň šľahá nekompromisne a dravo, navyše ide evidentne o najkonzistentnejšu dosku, akú kedy kapela nahrala. Osem skladieb má u mňa absolutórium.

Album Lifeblood sa na úvod prezentuje príklonom k funky, skladba End up crying má aspoň k dobru naliehavé vstupy gitary. Zvláštne melodický rock sa otŕča v Knives in their backs. Spevný refrén jasne dokazuje, že kapela chcela komerčne uspieť za každú cenu a zároveň sa schizofrenicky držala zdania, že má bluesové korene. Derringerova klasika á la Johnny Winter Rock’n’roll hoochie coo sa nedá pokaziť. To je rockovica so stopercentným obsahom alkoholu! Show biz blues sa vracia na verandu otrokárskej plantáže, záverečný slajd je neskutočný. Skladba You can’t beat your brain for entertainment, ktorá záhadne absentuje na minulom albume, má tak chytľavý refrén, až som mu prepadol a nôtim si ho s kapelou. Refrény vôbec kapele išli. Jonah and the whale ho má tak geniálne podmanivý, že ho milujem a neprekáža mi ani to, že skladba je viac-menej funkoidne baladická.

Druhý disk núka v úvode ďalšie tri piesne z tretieho (aká to náhoda) albumu. Svižnejšia záležitosť Living on the highway neurazí, ale blues rockový kúsok Take you down je podstatne lepší. O Let’s spend the night together nemusím azda písať litánie. Je to drsnejšie ako originál. Nemôžem si pomôcť, tretí album na mňa z tejto výberovky pôsobí nesúrodo. Chýba jediná skladba, takže si trúfam povedať, že na predchádzajúci počin nemá.

Kapela v tom čase zapadla do krízy horšej od Cypru, avšak koncertný BBC záznam z roku 1977 je parádny! Can’t judge a book, Living on the highway, Showbiz blues i Rock’n’roll hoochie coo sú žeravé tak, že podobne rozhorúčené znamenia osudu pri nich možno využívať na chladenie šampanského.

Súbor Legs (Gantry a Kirby) a ich singel plný akustického blues (So many faces) a spevného blues rocku (You bet you have)z roku 1973 narúša chronológiu a zároveň uzatvára to počúvateľné, čo táto kompilácia ponúka.

Album Forget the past bez Gantryho je jednoducho hrôza. Mdlý disco pop rock v "najlepšom" okamihu pripomína ochrnutého Santanu (School days, Fooling me), v horšom klon Foreigner (Re-arranging) a v najhoršom raggae (You’re too late)... Radšej sa o ňom nebudem rozpisovať. Vypočul som si to kvôli recenzii, rýchlo na to zabudnem a už sa k tomu nevrátim. Chápem zámer podať komplexnú informáciu, ale sedem skladieb je priveľa!

Hudba Stretch je dostatočne predstavená v rámci dvoch cédéčok (to druhé s jasne klesajúcou kvalitou), takže považujem tento výber za dobrý a zároveň ultimátny.