Reakce na recenzi:

alienshore - @ 20.04.2013

Španielska kapela Kotebel vo svojej hudobnej kariére spravila celkom zaujímavý prerod. Z nenápadnej formácie sa vykľula špičková skupina, ktorá veľmi umne dokáže spracovať progresívny rock, jazz/fusion a aj avantgardu. Hustota nápadov a aranžérskeho cítenia však odkazuje na širší hudobný záber ako viem slovami popísať. Veľmi vhod tu padnú témy z vážnej hudby, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť ich prejavu a zaujímavo sú tu začlenené aj latino prvky.

Od albumu Omphalos si pomaly a isto budujú svojráznejší a ťažší hudobný štýl. Zatiaľ považujem dielo Concerto For Piano And Electric Ensemble za vrchol skladateľského snaženia ich hlavného lídra Carlosa Plazu. Nielen na kompozičnej úrovni, ale aj vo zvukovej sa im podarilo vystihnúť ich osobitosť a zanietenosť pre netypickú progresívnu hudbu.

Úvodná kolosálna kompozícia s rovnakým názvom ako aj album sa rozprestiera po takmer štyridsaťtri minútovej ploche. Je rozdelená do štyroch častí, ktoré ponúkajú množstvo ingrediencií a hudobných motívov. Prvá Adagio Maestoso je zaujímavá prelínaním pomalých klavírnych liniek s náročnými prog-rockovými pasážami. Orchestrálna sekvencia s gitarovým sólom je úžasná. Po jemnom úvode v Lento Cantabile nastúpi avantgardnejšia rytmická pachuť. Opäť je tu nádherne vychytaná orchestrálna vsuvka a koniec je v krásnych klavírnych tónoch. Klavír otvára skladbu Vivo Scherzando, ktorá už je viac zameraná na fusion ale ani tu nechýbajú ťažšie progresívne výstrelky. V strede sa nachádza klavírne prelúdium ako z vážnej hudby, ktoré postupne prechádza do organického rytmického sledu. Posledná dlhometrážna vec Allegro Moderato nie je tematicky o nič jednoduchšia. Klavírne etudy v spojení s dynamickými prog-rockovými plochami znejú perfektne. Symfonické pasáže a fusion výbuchy pripravia pôdu pre nádherné gitarové sólo na konci. Pre celú túto štvordielnu kompozíciu je charakteristické hojné využívanie klavíra a elektrického sprievodu tak ako to vraví aj samotný jej názov.

Druhá polovica albumu znie o trochu prístupnejšie. The Flight Of The Hipogriff (Part 1) je však ďalšia prog/fusion nálož, kde zaznie sa aj expresívny saxofón. Temnejšia atmosféra prevláda na Dance Of Shiva s východnými motívmi a perkusiami. Tento výnimočný kúsok je zaujímavý tým ako narába s náladami a pomalými atmosférickými plochami. Druhá časť The Flight Of The Hipogriff (Part 2) je opäť v kľudných harmonických tónoch. Geniálne zložené klávesové plochy ponúkajú priestor aj pre krásne gitarové sóla. Bonusová skladba je ďalším dielom klávesovej osobnosti Carlosa Plazu. Zádumčivý charakter je občas prestrihnutý dynamickejšími variáciami a saxofónom.

Tento album prekvapil nejedného fanúšika týchto ťažších žánrov. Hudobníci tu podávajú famózne výkony. Za zmienku stojí hlavne úžasná klavírna hra Adriany Nathalie Plaza Engelke, ktorá nielen tak hrá ale ešte aj tak vyzerá. Kvalita všetkých skladieb si udržuje po celý čas vysokú úroveň. Je to dosť hustý koncentrát muzikantských zručností a nápadov. Inštrumentálna hudba si stále zachováva svoju jedinečnosť a tento exkluzívny ambiciózny album jasne dokazuje kam všade sa dá s hudbou zájsť.