Reakce na recenzi:

Mayak - @ 16.04.2013

Fenomén Antona Kalugina vo variabilite hudby je snáď pre každého vnímavého poslucháča progresívneho rocku definitívnym argumentom, že invenčný a vlastne aj špičkový progrock sa hrá aj na území bývalého rozlohou najväčšieho štátu sveta v moderných dejinách. Ruskí (zauralskí) Gourishankar, či uzbeckí FROM.UZ boli a sú prvé silnejšie lastovičky vo svete tohoto subžánru.

To, čo však produkuje v posledných rokoch rodák z Charkova, prostredníctvom svojich troch skupín / projektov - skladateľ, hráč na klávesové nástroje (ale v skutočnosti multiinštrumentalista), spevák, textár, aranžér a producent Anton Kalugin, sa dá nazvať istou formou workoholizmu, známeho nám od súputníkov, ako sú Clive Nolan, či Steven Wilson, pričom toho skôr spomenutého svojimi kvalitami a invenciou už celkom nepochybne a jednoznačne predstihol.

Zatiaľ, čo najmä kapela Sunchild, ako aj jeho spoločný projekt s majiteľom vydavateľstva Caerllysi Music, Willom Machiem – HOGGWASH sú v podstate neoprogové záležitosti, Karfagen je „pevnými nohami“ symfonický progrock, inšpirovaný mimo art rockových skupín zo 70. rokov globálne skôr novodobou tvorbou Camel a tiež The Flower Kings, I.Q. a The Tangent.

Lost Symphony je v poradí piatym regulárnym, štúdiovým počinom Karfagen a už teraz si dovolím tvrdiť, že je aj istým vrcholom tvorby na poli symfonického rocku v podaní Antona.

64 minútový, v podstate inštrumentálny epos nahral spolu s troma priateľmi a celou plejádou hostí (mimo Ukrajincov hosťoval napr. aj gitarový matador, Roberto Diaz z Anima Mundi), a hoci album vyšiel vo forme digipacku, je štrukturovaný vo forme tiež pre vinylovú verziu a bonusy navyše.

Atypicky, ale pritom kompaktne sú rozmiestnené jednotlivé tracky na albume – na úvod tri náladotvorné „drobnôstky“, každá z iného hudobného súdku, potom tri strednodobé, viac rozvinuté skladby a po dvoch opäť intermezzo skladbičkách nasleduje dvojica skoro 20 – minútových opusov, plných meniacich sa motívov, zmien tempa, nápadov a nástrojových vsuviek.

Gitarista Alexander Pavlov dostáva na Lost Symphony pomerne hodne priestoru a jeho hra často nesmierne evokuje Pat Methenyho – nádherná The China Wizard a záverečná Afterwords akoby vypadli z excelentného albumu Secret Story...

Vlastne drobných jazzových nálad a hudobných obrázkov je na tomto albume neúrekom. Samotný Anton sa tu hlási, mimo jasnou inšpiráciou ku konceptu The Snow Goose od Camel aj ku holandským Focus (častá flauta hosťujúceho Vasju Ivanova a jej pomyselné „súboje“ s klávesovými plochami) a čo mňa nesmierne potešilo – aj ku neprávom opomínanej americkej kapele Happy The Man (jazzové pasáže hry na fagot a hoboj). Veľmi výrazný a často aj dominujúci je tu prítomný akordeón, a jeho východoeurópska verzia bajan. Od narodenia slepý, celoživotný priateľ Antona Kalugina, Sergej Kovaľov je bravúrny hráč na oba tieto nástroje a vlastne ich povýšil na seriózne (prog)rockové inštrumenty. Celou tvorbou Karfagen, nevynímajúc novinku, sa mimo symfonického rocku, prvkov klasickej hudby a jazzu tiahne aj prirodzená línia slovanskej spevnosti (rozumej lahodnosti, či ľubozvučnosti) a folkových, ba aj folklórnych motívov, na ktoré je pôvodná ukrajinská kultúra nesmierne bohatá. V hudbe Karfagen je ich zakomponovaných podstatne viac, ako u neoprogových Sunchild a dávajú tvorbe tejto kapely vlastne punc nenapodobiteľného muzikantského koloritu. Akordeóny a dychové nástroje tu pochopiteľne dopĺňa aj celá škála hostí, obsluhujúcich sláčikové inštrumenty. Karfagen, zvlášť na tejto placke je nesmierne bohatý hudobný orchester, fúzujúci dominanciu symfonického rocku s klasikou, jazzom, folkom a tradičnou ľudovou hudbou, konštruovanou na takmer výlučne inštrumentálnej báze (bezslovné vokály Antona, Sergeja a Alexandra sú jednoznačne výrazom hlasu, ako čiste hudobného nástroja).

Pri viacnásobnom počúvaní albumu zistíte, že naoko nesúrodé rozostavenie skladieb, čo sa týka minutáží na ňom, je v skutočnosti vysoko zmysluplné a nesmierne účelné. Anton Kalugin má vysoko vyvinutý cit pre striedanie rôznorodých hudobných nálad, tichších a hutnejších pasáží a farebnosti komponovaných plôch. Vydanie albumu bolo naplánované na Vianoce a atmosféra istého ezoterična, či rozprávkovej krajiny je citeľná z celého jeho trvania. Aj toto je prejav istej intuitívnosti a podvedomého, ale pozitívneho programového marketingu, ktorý v dnešnej veľkej konkurencii v hudbe subžánru progresívneho rocku určite Karfagen o niečo viac zviditeľní. Anton Kalugin a Karfagen si to totiž jednoznačne plne zaslúžia ...

A na záver - je pochopiteľne celkom príjemné, vidieť v buklete na strane s poďakovaním Antona tým, ktorí nejakou mierou prispeli k zdarnej tvorbe a pohode tohto albumu, aj svoje vlastné meno...


30. 12. 2011