Reakce na recenzi:

alienshore - @ 12.05.2013

Po výbornom Pictures stvoril Henry Krutzen rovno dvojalbum nazvaný 4th. Dva plnohodnotné disky priniesli aj rovnako kvalitnú RIO-avantgardnú hudbu. Klávesák Jean-Louis Aucremanne je už len v úlohe hosťa a ako autor prispel len jednou skladbou, konkrétne Wenceslas Shorts. Na to aké je toto dielo rozsiahle prináša dosť zaujímavú porciu muziky s rôznym štýlovým rozhraním. Či už je to jazz, progresívny rock, komorná hudba alebo avantgarda, tak sa jedná o veľmi konzistentný počin. Belgická RIO scéna má dvoch silných protagonistov a to Univers Zero a Present. Finnegans Wake však kvalitou nezaostáva za spomenutými veličinami a ešte k tomu sú aj trochu stráviteľnejší.

CD1:
Úvodná osemminútová The Voyage Of Maeldun je poznačená trochu latino jazz rytmikou a dobre sú v nej zapracované gitarové sóla. Krásne lyricky tu pôsobia dychové nástroje s jemnými klávesmi a akustickou gitarou. Temnejšia Back On rozvíri pocitovú hladinu vďaka pomalšiemu rytmu. Dychové sóla pôsobia nenútene a klávesy zaujímavo podfarbujú túto kompozíciu. Najdlhšia skladba celého dvojalbumu Fata Morgana hrá viac na nôtu vážnej hudby kvôli sláčikovým nástrojom. Objaví sa neskôr aj crimsonovská téma s jazzovým podkladom a končí to celé variabilnými dychmi. Krátka akustická Olinda poteší technickou akustickou gitarou a sólo je kvalitne vystavané. Mercurial je nádherný atmosférický opus s dychovými nástrojmi a pomalou latino rytmikou. Prvý disk končí veľmi zaujímavo so skladbou Tapioca com Pimenta. Melancholický začiatok pretrhne výrazná crimsonovská gitara a rockové zrýchlenie je pomerne dosť prekvapujúce. Orgazmické klávesy a kreatívne gitary tu majú hlavné slovo.

CD2:
Druhý disk otvára dlhšia Moondogging s východnými motívmi a menej priepustnou atmosférou. Rytmická sekcia vytvára spolu s klávesmi netradičné jazz-rockové prostredie, ale ako celok je to menej uchopiteľné vďaka avantgardnejším hudobným plochám. Zaujímavá je iste aj Anemia s tichými orchestrálnymi motívmi. Druhá polka sa viac rozprúdi zapojením rytmiky a zosilní sa aj vplyv malého orchestra. Brazil RN je ďalšia delikátna orchestrálna záležitosť. Silne zádumčivé pomalé komorné plochy sa občas strihnú bicími. Inšpirácia vážnou hudbou sa tu nedá zaprieť a je to vcelku aranžérsky oriešok čo sa týka sláčikov a dychov. Krátka Wenceslas Shorts je neobvyklá ironickou témou s hovoreným slovom, prevažuje tu však muzikantská avantgarda. Výborne znie Datcha s výpravnejšími aranžmánmi a štýlovo pestrou inštrumentáciou. Obzvlášť dobre sú v nej spracované klávesovo-klavírne linky. Moriture Te Salutant je zvláštny neuchopiteľný skvost s neustále sa meniacimi náladami. Po drsnejšom začiatku sa postupne vytvárajú krásno-divné hudobné plochy. Poslednú Bon Voyage si odspieva Richard Redcrossed svojim netypickým polospievaným štýlom. Je to celkom dobre znejúci kúsok s optimistickejšou jazzovou atmosférou.

Tento dvojalbum by mohol osloviť fanúšikov Univers Zero. Ako celok je 4th ťažší ako jeho predchodca Pictures. Druhý disk mi pripadá trochu avantgardnejší ako prvý. Henry Krutzen tu pravdepodobne siahol na vrchol svojich skladateľských síl, pretože album sa pod svojou ťarchou ani náhodou nepotápa. Nasledujúci počin Blue (2008) bol opäť skvostným dielom. Ďalšie dva nahrávky The Bird And The Sky Above (2010) a Red (2011) som doteraz nepochopil hlavne kvôli nelogickej improvizačnej štruktúre. Dúfam, že sa Henry Krutzen vráti do kompozičnej formy, ktoré tak zdobia albumy ako Pictures, 4th a Blue.