Reakce na recenzi:

Mayak - @ 13.04.2013

Belgická avantgardne - progresívna hudobná scéna je už roky neprehliadnuteľná, hlavne z titulu existencie takých zásadných žánrotvorných kapiel, akými sú celkom nepochybne Univers Zero a Present. Obe pozostávajú z frankofónnych muzikantov a spolu s francúzskymi kapelami Art Zoyd a Magma tvoria dlhodobo absolútny umelecký a ideový vrchol európskej i svetovej avantgardy. Trochu v ich tieni však funguje aj ďalšia, o nič menej kvalitná skupina, ktorá má na svojom konte päť albumov, materiál ktorých si zaslúži rovnakú pozornosť, ako umelecké produkty vyššie uvedených legiend...

Finnegans Wake vznikli v roku 1993 v Bruseli, keď sa stretli klávesista Henry Krutzen a basgitarista Alain Lemaître (obaja sú ale v podstate multiinštrumentalisti), pričom doposiaľ sú vlastne stálou a stabilnou kostrou občas sa meniaceho personálneho obsadenia skupiny. Okrem základného, bežne štvor - či päť- členného zoskupenia si do štúdia k nahrávaniu pozývajú často aj celú plejádu hosťujúcich inštrumentalistov i vokalistov. Oficiálne sa hlásia, ako k inšpiračným zdrojom, ku tvorbe canterburských Caravan a avangardných Univers Zero, U Totem, Henry Cow, ale aj k českým (a doma verejnosti málo známym) Už jsme doma.

Prvé dva albumy vydali u kultového vydavateľstva Mellow Records (Yellow v r. 1994 a Green v r. 1996), výbornú trojku Pictures (2001) u francúzskej Musea Records a dvoj CD 4-th (2004) vyšlo u novej belgickej značky Carbon7. Zatiaľ posledný album Blue im vydal špecializovaný taliansky AltrOck Productions.

Hudba Finnegans Wake má síce v štruktúre kompozícií väčšinu prvkov, akú možno počuť od ich rodákov Univers Zero a Present, nepôsobí však určite tak temne, depresívne a skľučujúco, ako u mnohých zásadných nahrávok týchto legiend. Hrajú to, čomu sa na avantgardnej scéne fúzii jazzu, klasiky, rocku a folku hovorí v poslednej dobe stále viac "chamber rock", na rozdiel od Art Zoyd a Univers Zero, ktorí sa viac snažia pôsobiť dojmom symfonického telesa, alebo big bandu. Posledné dva produkty Finnegans Wake sú navyše ovplyvnené dlhodobým pobytom Henryho Krutzena v brazílskom prímorskom meste Natal - od roku 2003 je stabilným členom kapely pianista a klávesák Marcílio Onofrea, od roku 2007 flautista Alexandre Johnson a celý zástup hráčov, hosťujúcich na albume Blue v hre na rôzne nástroje pochádza tiež z Brazílie... Istú bizardnosť dáva kapele, zvlášť práve na CD Blue aj štatút stálej členky, ktorý má vo Finnegans Wake od r. 2007 nemecká textárka Xóchil Schütz. Na jej texty (pochopiteľne v nemčine) spieva klasická brazílska operná sopránistka Amarílis de Rebuá v kompozíciach Die Geste von Kreuzlingen, Luftspiel, Magical Cave a Vulnavia. Kontrast operného spevu Amarílis a avantgardných štruktúr skladieb môže byť pre nezvyknutého poslucháča rušivé, alebo až iritujúce, mne sa to javí po mnohých posluchoch ako veľmi pôvabný a pôsobivý doplnok z celkového dojmu z albumu Blue...

Dôležitosť nahrávaniu CD Blue, najmä v záverečnej sedemminútovej inštrumentálnej pecke Agakuk dodali aj belgický muzikanti priamo "od fachu" - Guy Segers (Univers Zero, Present) a Reginald Trigaux (Present), interesantná je aj účasť švédskeho bubeníka Morgana Ågrena (Frank Zappa, Meshuggah, tohto času Kaipa) na nahrávaní materiálu dosky. Úvodná Honfleur la Jolie skvele kombinuje pôsobivé prepletanie hry huslí a dravej rockovej gitary. Výborné sú dynamické tracky Mida, Blue, Ents and Things, vyznačujúce sa variabilitou použitých klasických nástrojov (husle, viola, violončelo, flauta, hoboj, trumpet) a bohatých zvukových registrov klávesových efektov. Dramatická The Battle of Novgorod zase silno evokuje staršiu tvorbu Univers Zero.

Album Blue nie je síce celkom jednoduchý oriešok, ani pre poslucháča zvyknutého na produkty zo sveta avantgardnej hudby, ale myslím, že je predsa len prístupnejší, ako znalcami rešpektované zásadné albumy subžánru, z dielne v úvode spomenutých legiend. Aj preto ho hodnotím tak vysoko... Hodnotenie: 4,5

28. 8. 2009