Reakce na recenzi:

hejkal - @ 14.04.2013

Už dlho som nepočul album americkej formácie Child z roku 1969, ku ktorému som sa dostal niekedy v čase jeho vydania na CD (rok 2001). Hoci si na skupinu dnes už spomenie málokto, priaznivci proto-hard rocku á la Vanilla Fudge by mali zbystriť pozornosť, pretože rovnomenný album by sa pokojne mohol vydávať za utajenú radovku zmienených velikánov.

Všetko je „vanillovské“ (nezamieňať s Milli Vanilli) vokály, stredné až pomalé tempá, rozkvákaná gitara a hlavne tie Hammondky! Sú všade a nemajú chybu. Prevaha cover verzií neprekvapí, skvelé živelné výkony prinášajú radosť. Kým Hold on I’m comin’ znie drsne, melodramatická balada Little light utešene graduje do frenetického záveru. Aunt Millie vracia slovo rýchlejšiemu (na pomery skupiny, nie šprintérov z Afriky) brázdeniu, gitarista dominuje. Keby ma niekto nevaroval, nikdy by som neuznal, že preemotivovaný ploužák You’ll never walk alone nespáchali Bogert, Appice, Martell a Stein. Veselá pohoda sa zrazu rozbehne do hard rockového jačania, Soft rocks má grády a je potešiteľné, že ide o autorskú skladbu, skupina mala talent i potenciál, škoda, že sa neuchytila. Organové intro načne parádny kúsok Exodus, to je asi najemotívnejšia skladba na albume. Atmosféru nenarúšajú ani posledné dve skladby A child begins to cry a Ol’ man river, posledná je síce notorická klasika, avšak znie neskutočne, patina jej nesmierne prospieva, nikto sa nepomýli, že tu máme historickú perlu a nie nejaké novodobé čudo.

Starina bez škrupúľ, pomalé cover verzie v hard rockovom šate, takúto hudbu milujem, čo tam po moderne.