Reakce na recenzi:

alienshore - @ 21.04.2013

Talianska progresívna scéna je zastúpená kapelami ako Premiata Forneria Marconi, Banco Del Mutuo Soccorso, Le Orme, Area alebo Museo Rosenbach, ktoré urobili talianom vo svete prog-rocku veľké meno. Je tu však aj ďalšia generácia hudobníkov, ktorí sa snažia posúvať tento žáner a byť rovnako osobití ako kedysi klasické italo-prog skupiny. Konkrétne Yugen, Deus Ex Machina, Accordo Dei Contrari a aj D.F.A. sú formácie, ktoré tvoria hudbu veľmi svojským spôsobom. Práve D.F.A. patrí medzi špičkové európske progresívne fusion kapely vďaka svojej vysokej inštrumentálnej zdatnosti a hlavne schopnosti písať famózne kompozície. Tretí štúdiový album 4th je z kategórie skvostných opusov, kde naozaj nie je núdza o štruktúrované inštrumentálne plochy. Dômyselne skomponované skladby odkrývajú ich umelecké cítenie a zmysel pre virtuóznu dynamiku.

Ako inšpiračný vzor by sme mohli vziať napr. Weather Report, Gentle Giant, Yes ale aj klasický italo-prog či canterbury po vzoru Soft Machine. Alberto Bonomi využíva hojne hrejivý zvuk Fender Rhodes, ale dôjde aj na elegantné piano. Jeho technická hra a talent je pre túto kapelu určujúcim prvkom a z jeho prstov vychádzajú silné motívy a aj improvizačné sóla. Ďalšou dôležitou persónou je bubeník Alberto De Grandis, ktorý skladal hudbu spoločne s Bonomim a prispieval aj ako vokalista. Gitarové vyhrávky a sóla pripomínajú Allana Holdsworta alebo aj Stevea Hacketta. Basgitara Luca Baldassariho sekunduje bicím nástrojom skvelými groove rytmami.

Baltasaurus je dlhometrážny výlet do končín progresívneho fusion. Klávesy čarujú kadejaké nápady a rovnako je na tom aj kreatívna rytmika s gitarou. Pyrotechnické kanonády však majú nápaditý ťah a taktiež sú tu aj jemnejšie plochy s úžasným zvukom Fender Rhodes. Druhá Flying Trip je o čosi melodickejším kúskom s opäť vyšperkovanou hudobnou zložkou, ktorá na rytmickej báze ponúka dokonalé zvukomalebné plochy. Fusion nakladačka Vietato Generalizzare je celkom heavy s expresívnymi klávesmi a ťažkotonážnou rytmickou sekciou. Gitara odohrá krásne štruktúrované a pritom melodické sóla. Najdlhšia vec Mosoq Runa začne citlivými klavírnymi akordmi a pridajú sa aj čelisti s violou. V piatej minúte sa odpichne krásnym nápadom, na ktorom sa začnú odvíjať skvelé sóla a ďalšie hudobné motívy. Bubeník De Grandis spieva prekvapivo po anglicky v skladbe The Mirror. To trvá len chvíľu a na rad príde silne hypnotická fusion nálada s príchuťou blízkeho východu. Hammond orgán v spojení ťažšou rytmikou mi pripomína francúzsku kapelu One Shot. Na konci skladby sa trochu viac prejaví bubeník a ukáže zopár svojich ťahov. Koniec albumu v podobe La ballata de 'isposa 'e Mannorri je veľmi pekný a odľahčený. Netypický spev vokálnej skupiny Andhira so sláčikovými nástrojmi vyvoláva zaujímavé pocity a je to krásne podmanivý koniec celej dosky.

Tejto nahrávke nemám čo vytknúť. Po skladateľskej, zvukovej a invenčnej stránke je to dielo hodné obdivu. Takto si zhruba predstavujem kvalitný progresívny fusion najvyššej kvality. Je škoda, že taký muzikant ako Alberto Bonomi opustil tento svet a tým aj ukončil kariéru D.F.A.. Všetky tri štúdiové albumy sú absolútne úžasné. Pre mňa je táto kapela jedna z najlepších z krajiny veľkej čižmy a ich hudba mi prináša slastné pocitové uspokojenie.