Reakce na recenzi:

alienshore - @ 01.06.2013

Po nasadenom kvalitatívnom stupni albumu De Republica nenecháva Deus Ex Machina nič na náhode a mení kompozičný model svojej hudby. Equilibrismo Da Insofferenza je ešte viac posadený do fusion polohy a zároveň tu znejú ešte o čosi celistvejšie ako na predošlom albume. Dokonca aj expresívny vokál Alberta Pirasa je organickejšie začlenený do tejto hudobnej produkcie. Pre potreby tohto počinu bola zavedená aj dychová sekcia. Odhliadnuc od toho je tu dostatok ingrediencií, ktoré ich charakterizujú ako napr. spomínaný fusion, progresívny rock, trochu avantgardy a latinsky spievané texty. Muzikantsky sa posunuli o pomyselný stupienok vyššie hlavne kvôli veľmi náročným aranžmánom. Každý nástroj má svoj priestor a aj samotná kvalitná produkcia podporila tieto ťažké štruktúrované plochy.

Skladby majú veľmi dynamický a neustále sa meniaci charakter. Toto je obzvlášť ťažké popisovať hlavne kvôli ťažkotonážnym inštrumentálnym výkonom. Hudba dokáže byť občas aj hravá, ale hlavné slovo majú excelentné prog/fusion motívy. Rytmická sekcia bicie-basa si zaslúži obdiv lebo obohacuje hudbu o skvelé groove nápady a ich nepravidelné rytmy sú podané veľmi invenčne. Podobne sú na tom aj Fender Rhodes klávesy s gitarou, ktoré nakladajú všelijaké prelúdiá, zbesilé orgazmické sóla alebo aj zaujímavé harmonické vyhrávky. Aj samotné husle sa tu prejavujú v širšom meradle. Dráždivým prvkom je samozrejme rezavý Pirasov vokál a dokáže ním poriadne zaťať do živého. Použitie nástrojov a rôznych rytmických figúr je veľmi variabilné a tiež širokospektrálne. Vrtošivé dychy zaujímavo spĺňajú svoju úlohu, pretože hudba nimi naberá na objeme a farebnosti.

Je tu niekoľko parádnych kompozícií. Úvodná Distrazione Infinita prekvapí lyrickejším spevom. Tretia skladba Cosmopolitismo Centimetropolitano je skvostom s vynikajúcimi groove plochami bicích a basy, napr. taký Alberto Piras tu ide so svojim hlasom na plný plyn. Amori Difficili je akustický kúsok s veľmi peknou atmosférou, ktorú podporuje dialóg akustickej gitary a basy. Veľmi dobrá je aj Incomunicabilita s rozvrstvenými fusion náladami a voľne sa pohybujúcim spevom. Bubenícke sólo sa na začiatku titulnej skladby Equilibrismo Da Insofferenza prehupne v pomalší jazz/fusion útvar s kvalitnou inštrumentáciou. Ďaleko energickejšia je Dove Non Puo Esserci Contraddizione a zaujme okrem vokálneho predstavenia aj výborným gitarovým sólom. Trot-tronic je celkom zaujímavý duel bicích a klávesov. Posledná kompozícia La Fine Del Mondo obsahuje niekoľko hudobných tém s prevažne pomalšími rytmami, ale občas sa to strihne rýchlejšími breakmi. Za zmienku stojí aj nádherné a dlhšie canterbury klávesové sólo.

Hľadačské umenie a osobitý prístup tvorí základ ich mimoriadneho skladateľského talentu. Ako Piras sám vysvetľuje tak ani angličtina a ani taliančina neboli tie správne jazyky pre ich muziku, nakoniec bola latinčina jedinou správnou možnosťou ako dopasovať vokál k ich hudbe. Equilibrismo Da Insofferenza predstavuje jeden z vrcholov ich kompozičného snaženia. Dúfam, že o niekoľko rokov získajú Deus Ex Machina status klasickej prog/fusion kapely, lebo si to za svoju tvrdú prácu proste zaslúžia. Toto dielo sa nedá ináč hodnotiť ako za plný počet.