Reakce na recenzi:

hejkal - @ 21.04.2013

O kapele Quintessence som toho veľa nevedel, ale otec mi hovoril, že buď videl kdesi na Beat Clube skladbu Jesus, Buddha, Moses, Gauranga, a že to bolo celkom fajn, hoci plné Indie. Alebo mal nejaký album, na ktorom bola, už si presne nepamätám. Nie som nejaký milovník orientu v muzike, 60. a 70. roky sa však týmto vplyvom nevládali brániť, nuž prenikal, kam sa len dalo. Napokon som sa odhodlal si pokusne zakúpiť práve druhú radovku Quintessence, ktorá spomínanú skladbu obsahuje. Vydanie od Repertoire z roku 2004 v klasickom plastovom obale (existuje aj pekne rozkladací papierový variant) som otváral s očakávaniami, ale i s miernym nepokojom. Čo ak to bude tona oblbujúcich world orientálností a rock nikde...

Jesus, Buddha, Moses, Gauranga začína presne tak, ako sa volá. Haluzným stonom, čo prejde do spevného rockového kúsku, ktorý nezaprie hitparádové ambície. Sólové flautičky sú psychedelické, čo čakať od party nahulených hinduistov. Haré, haré, haraší v skladbe Sea of immortality úvodný popevok, ale nedajte sa zmýliť. Je to najlepší a najrockovejší kúsok na albume. Naliehavý hard-psych rock s dôrazom na melodiku dopĺňa perfektné gitarové sólo. Sme v roku 1970 a to znamená, že zvuk šiestich strún musí minimálne rozleptať repráky, navyše, ako sa kyselina prediera okolím, dopad ostrých tónov kvákavo graduje až do erupcie nie nepodobnej tej, čo spravila z Pompejí stránku z učebnice dejepisu. Indické opary úplne odrovnali skladbu High on Mt. Kailash. Päť a pol minúty nárekov ma ubíja, zrazu však nastúpi hendrixovský hard rock, a teda koncertný kúsok Burning bush. Jasné, ide len o jedno dlhé gitarové sólo, ktoré by v dnešných masových poslucháčoch pravdepodobne vyvolalo strach, aký kedysi prinášal televíznym divákom Hitchcock, ale na mňa pôsobí terapeuticky. Škoda, že je tu ďalšia hromadná modlitba Shiva's song, kto má tých Indov počúvať. Asi ten, čo si pustí toto dielo, flautová meditácia Prisms pokračuje v nastolenom trende. Síce s perkusiami, ale zato rockovo, si to odsýpa pomalší kúsok Twilight zones, má mierne nadžezlú náladu a sólo rieši jednak flauta a následne gitara. Maha mantra je oblbovák plný Hare Krišna a Hare Rama, ešte, že je to rýchlo "zfadeoutované". Postupne zrýchľujúce hard rockové číslo Only love mi reže, koncertná záležitosť St. Pancras detto, však je to ďalšia improvizácia, v ktorej basa duní a gitara väzbí a škrípe, no a záverečná bodka Infinitum sa tvári ako mručanie.

Ako bonus sa zopakuje úvodná menovačka náboženských figúrok Jesus, Buddha, Moses, Gauranga v trošku neuhladenejšej (a lepšej) koncertnej podobe a je to.

Niekoľko skladieb je fajn, gitarista vie, čo je to rock (ako jediný si nezmenil meno, už to má k dobru), ale po ďalšom albume kapely som nikdy nesiahol, jeden bohato stačí.