Reakce na recenzi:

Egon Dust - @ 30.04.2018

Hľadám, aké pomenovanie by som našiel pre Mr. Kravitza. Chameleon už je Bowie. Jediné dve vhodné pomenovania (úzko spolu súvisiace) sú "Rekapitulátor - Kombinátor". Ako pozerám, na albume "Mama said" hrá priam elita, resp. hosťuje. Máme tu hard rock n rollistu Slasha, policeovského nezamestnaného S. Copelanda, legendu asi najväčšieho kalibru - králika Rogera Watersa. Sám Lenny si ponahrával mnoho gitár, basu, klávesové nástroje, dokonca aj bicie.

V Lennym sa miesi, alebo presnejšie Lenny chce v sebe namiešať elementy z Hendrixa, Bolana, Jamesa Browna, Princea, Johna Lennona (ktorého syn Sean mu nahral piano do typický "lennonovskej" "All I ever wanted".Cítiť tu aj Bowieho vplyvy (Fame) najmä v hite "Always on the run", kde mu Slash vypálil svoje famózne sólo. Duch Johna Lennona sa vrátil v "Stand by my woman", mimochodom neskutočne krásne odspievaná pieseň. Srdcovka, kvôli ktorej som si toto CD kúpil je aj navždy bude "It ain´t over til´ it´s over". Na našich jazerách v roku 1992 nám hrala z reproduktorov ako soundtrack toho leta, veď kto z okolia NMnV a vôbec TN kraja by nepoznal Zelenú Vodu? :) Je to nádherné funky v štýle Earth, Wind & Fire. Jimiho nám pripomenul v "Stop draggin´ around". Otázočka znie, kde je v tomto diele utopený sám Mister? Tož, odpoveď náročná v roku 2018, v roku 1991 teda v niekdajšom ČSFR by tento album znel stále ako super-originálna záležitosť, najmä keby mi bolo max. 18 a nulový prehľad v rocku, v hudbe samotnej.

Skúsim byť menej cynický, lebo to prečo mám rád tento album isto nie je originalita. Skúsim dať aj odpoveď na neľahkú otázku. Áno, je tu aj Lenny sám sebou nielen prevtelený do hrdinov RnR. Intímna záležitosť je jednoznačne "Flower for Zoe" ktorý venoval jeho vtedy asi čerstvo narodenej dcére, dnes krásnej herečke Zoe Kravitz. Niečo výpovedné cítim aj z "Fields of Joy" - nevravím, že zvyšné veci nemajú výpovednú hodnotu a nie sú malou sondou do Lennyho duše, bez pochýb majú. Oduševnene znie aj "What the fuck are we saying", éterický náboj obsahuje "The difference is why" a krásny záver je paradoxne pre mňa nadčasovo znejúca "Butterfly" - myslím, že venovaná buď jeho krásnej žene, známej "seriálovej dcére Dr. Huxtabla" Lise Bonet, alebo malej Zoe. Neskutočne emotívne na mňa pôsobí. Myslím, že v dnešných časoch teplejšie znejúcich falzeťákov by sa medzi Bluntom, Johnom Legendom apod. určite nestratila.

Viem, že som si tu do Lennyho trošku kopol. Mrzí ma to, je možné, že pre jeho neoriginalitu a komerciu tu nemá jedinú recenziu, čož je obrovská škoda. Lenny Kravitz je obrovská rocková/popová ikona. Mama said je len jeho druhý album. Lenny sa netajil tým, že duchovne mu 70té roky prirástli asi do smrti k srdcu. Zvukovo ich posunul, niekde aj riadne pretvoril. Je vynikajúci spevák s geniálnym registrom hlasu, výrazu, frázovania. Nie je vôbec slabý textár, taktiež aj poskladať tieto veci tak, aby zneli uchu atraktívne, je umenie. Podobne ako Prince ovláda mnoho nástrojov a vôbec nie zle! Ja milujem sedmdesiaté roky (nebol som vtedy žiaľ ešte na svete) a úplne chápem Lennyho spôsob tvorby.

Je tu ešte aj aspekt pre mňa veľmi dôležitý a tým je image. V image je dokonalý, hneď si ho zapamätáme. Spolu so Sealom boli začiatkom 90tých veľmi žiadaní černošskí umelci. Lenny zložil Madonninú podľa mňa najkontroverznejšiu pecku "Justify my love" ktorá je mimo ducha 70tých, naopak v duchu raných 90tych a začiatku trip hopu takmer. Možno albumu Mama said chýba trošku dynamickejších údernejších či rezkejších skladieb, pravda. Rok 1991 nastupoval grunge, doznieval heavymetal na vrchle boli Guns n Roses, Bon Jovi, Hip Hop ala Vanilla Ice, Eurodance a do tohto rozmanitého hudobného sveta prišiel Lenny s duchom minulosti (ktorého sa u nás všetci vtedy chceli zbaviť nadobro) a s prísľubom nádejnej budúcnosti.