Reakce na recenzi:

hejkal - @ 19.11.2022

Ja a fusion, to je aj po niekoľkých dekádach vzťah opatrného rešpektu bez prílišnej vášne. Mám veľmi rád niektoré albumy (napr. debut Mahavishnu Orchestra), profesionálny záujem ma ťahá k mimoriadne technicky disponovaným bubeníkom. Zo všetkých fusion borcov som si za tie roky zamiloval dvoch. Bubeníka Alphonse Mouzona a gitaristu Larryho Coryella. Aj preto mám slabosť pre ich spoločný projekt The Eleventh House. Koncert At Montreux považujem za najlepší fusion album vôbec.

Samozrejme, aj zvyšok kvinteta je zárukou kvality. Mike Mandel je rešpektovaný klávesák a Danny Trifan sa ako štúdiový basgitarista tiež nestratil. Napokon tu máme aj trubkára Randyho Breckera a toho azda predstavovať netreba.

Debutový album Introducing The Eleventh House With Larry Coryell z roka 1973 má všetko, čo dobové inštrumentálne fusion núkalo. Extrémne namakané sólové vstupy, chytľavé melódie, štipku funku... Už od prvého sólového vstupu Mouzona na úvod skladby Birdfingers je jasné, že si ako bubeník prídem sa svoje. Ťažko sa mi píše o jednotlivých skladbách, prevláda vo mne celková nálada. Pravda, pomáha jej pestrosť zahŕňajúca zádumčivosť v skladbe Low-Lee-Tah, ambientnú náladu v Joy Ride i hutné uháňanie v Ism-Ejercicio a tak ďalej. Larry Coryell je pre mňa najlepší jazzový gitarista, radosť počúvať tie jeho behy (Gratitude). A Mouzon je pre mňa stelesnením fusion bubeníka, napokon skladba Yin vám napovie, prečo. Je to inak najlepšia skladba na albume, smršť rovná hurikánom na Floride.

Medzi Mahavishnu Orchestra, Weather Report alebo Return To Forever podľa mňa The Eleventh House pôsobí podobne ako Uriah Heep medzi veľkou hardrockovou trojicou. A teda rovnocenne. Odporúčam každému priaznivcovi jazz rocku. A debut je skvelý, ba čo viac, bezchybný!