Reakce na recenzi:

alienshore - @ 16.06.2013

Odhliadnuc od Wakemanovej slávnej minulosti je pre mňa toto dielo dôkazom jeho nespornej geniality. Žiadne gitary ani bicie, žiaden hluk alebo disharmónia. Rick Wakeman si sadol za klavír a zložil dvanásť úchvatných kompozícii, ktoré sú plne v réžii jedného nástroja. Skladby citujú klavírnu vážnu hudbu, majú však silný melodický ťah. Neskĺzavajú do ezoteriky a ani bezduchosti. Dielo je presýtené emóciami a Wakeman dáva svoju dušu priamo na dlani. Technická vybavenosť tohto muzikanta je obdivuhodná a je to v podstate pre neho nástroj ako najlepšie vyjadriť pocity krásneho smútku alebo aj nostalgie. Zbytočne rozpisovať jednotlivé skladby, je to zhmotnená krása vo forme čistých klavírnych zvukov. Je však trojica songov, ktoré mám mimoriadne rád a to Only A Dream, A Waltz Of Life a Forever More. Nie je tu však žiadna vata, album od začiatku až do konca vyťahuje jednu nádhernú melódiu za druhou ako esá z rukávov. Stačí si pri počúvaní tohto albumu vyložiť nohy a presunúť sa myšlienkami na planétu Utopia, kde je všetko pekné a bezstarostné. Pre mňa je klavírna hudba únikom od progresívneho rocku, fusion alebo avantgardy. Pri svojom pátraní po kvalitných klavírnych albumoch som natrafil zatiaľ na tri zaujímavé výtvory. Konkrétne Patrick Moraz - ESP, fínsky pianista Iiro Rantala - Lost Heroes a Rick Wakeman - Preludes To A Century. Ako je vidieť dvaja z nich boli klávesákmi Yes, čo hovorí samo za seba ohľadom hráčskeho umenia týchto muzikantov. V jednej Wakemanovej skladbe Music Reincarnate sa spieva “Music has no earthly connection“ čiže “Hudba nemá žiadne pozemské spojenie“. Zhruba tak asi znie aj táto skvelá nahrávka, pri ktorej môžem aspoň na hodinu odpojiť kábel od tohto sveta.