Reakce na recenzi:

alienshore - @ 23.06.2013

Rozdelenie Queensryche bola pravdepodobne asi správna vec a tento album to aj vierohodne dokazuje. Kým Geoff Tate vydal so svojimi Queensryche kvalitatívne podpriemernú nahrávku Frequency Unknown, tak Michael Wilton a spol. vzlietli do výšin. Rovnomenný album Queensryche je zaujímavý aj tým, že je na ňom hlas ktorý znie ešte viac Tate-ovsky ako samotný Geoff Tate. Reč je o spevákovi Todd La Torrem, ktorý pôsobil istý čas v kapele Crimson Glory, no nevydal s nimi žiaden štúdiový počin. Skvelý zvuk je hutný, ostrý a prierazný tak ako kedysi za klasickej éry Queensryche. Na skladaní sa podieľali všetci členovia pričom hlavné slovo má Michael Wilton, a prekvapivo aj Scott Rockenfield. Priestor dostal aj Todd La Torre, ktorý sa však predviedol hlavne ako skvelý frontman. Fanúšikovia klasických albumov Queensryche si pri tomto výtvore spomenú na ich najlepšie časy. Tento progresívny rock/metal má ich charakteristické znaky a dbajú hlavne na výrazné melódie s energickým hudobným podkladom. Nie je to nič také čo by tu ešte nebolo, ale kvalita sa tu zaprieť nedá.

Intro X 2 je len zhlukom zvukov a to prechádza do prvej skladby Where Dreams Go To Die. Todd La Torre spieva krásne melódie, ktoré majú emocionálny pátos. Song má v sebe temnú auru a zároveň lyrickosť. Spoke je typické dielo Queensryche z hľadiska rytmiky a nápadov. Nie inak tomu je aj v In This Light, kde La Torre odspieva melodické linky veľmi citlivo a presvedčivo zároveň. Jemnejšia myšlienka pekne vstúpi do refrénu, ktorý má hitový potenciál. Drsnejšia vypaľovačka Redemption má skvelé gitary a spev je podaný teatrálnym spôsobom, tak ako je Queensryche zvykom. Na podobnej rytmickej vlne sa nesie Vindication s výraznými bicími. Krátka predohra Midnight Lullaby prechádza do pomalšej A World Without. Skladba obsahuje ďalší výrazný refrén a je počuť, že v tomto sa Queensryche poctivo snažili. Orchestrálne pasáže podporujú citlivú a vznešenú myšlienku. Energiou nabitá Don’t Look Back má parádny gitarový riff, ktorý sa zarezáva do uší a melódie sú absolútne brilantne vymyslené. Fallout patrí napriek svojmu krátkemu trvaniu medzi najlepšie tvrdé songy s výstavnou melodickou linkou. Koniec je v znamení nádhernej Open Road s úžasným vokálnym predstavením a skvelou epickou štruktúrou.

Tento album má presne tie ingrediencie, ktoré chcú fanúšikovia Queensryche počuť a kvôli ktorým ich kedysi zbožňovali. Nekoná sa žiadne vykrádanie predošlých opusov, je to správne vykročenie do budúcnosti. Rovnomenný album je temnejší a tvrdší, no vyvoláva vo mne tie správne vibrácie. Kvalitný dvoj-gitarový záprah skvelo sóluje aj riffuje a nuda pri nich nehrozí. Aj rytmická sekcia Rockenfield-Jackson konečne ukázala svoju typickú dynamickú hru. Má to len jednu chybu, trvá to len 35-minút. Je to však lepšie ako keby tu boli nejaké hluché miesta, ktoré by kazili výsledný dojem. Výborná nahrávka, za ktorú dávam reálne 4,5 hviezdičiek.