Reakce na recenzi:

moonySK - @ 13.07.2012

THE FINAL CUT.

Vždy som sa bál vojny.
Vždy som sa bál atómových konfliktov, zbraní, krvi, mŕtvol a ľudskej nenávisti.
Vždy, už odmalička.

Roger Waters napísal tento album ako poctu svojmu otcovi, ktorý zomrel v druhej svetovej vojne. Napísal to v čase, keď hrozila vojna medzi blokmi, keď olympiáda znamenala ďalšiu príležitosť pre teroristov, keď si nemal ani najmenšiu šancu reálne predpovedať čo sa zajtra stane. Ale pre mňa má predsa len špeciálny význam...
Je to jeden z albumov, pri ktorom neberiem ohľad na konflikty v kapele, ani okolnosti, za ktorých boli texty a hudba urobené. Takisto je môj názor, že by sa nemal brať Final Cut ako akýsi doplnok The Wall alebo niečo, pri čom sa egocentrický Waters uspokojil a mohol kľudne rozpustiť celú kapelu. Vôbec.
Tento album sa nedá počúvať len tak, musí byť na to chvíľa, nedá sa to počúvať pri obede alebo keď idete do práce. Človek sa musí najprv započúvať do textov a trošku pochopiť, čo Waters napísal.

Z každej strany sa na teba deň čo deň valia správy typu "samovražedný útočník zabil seba a ďalšich dvadsiatich ľudí v centre Tripolisu", "ruské vojenské zložky sa presúvajú ku Sýrií", "medzi Amerikou a Čínou sa zase vyhrocuje konflikt o územia"...a ty prídeš doma z roboty, z mašinérie, ktorá ťa žmýka a dá ti len to najnutnejšie a pýtaš sa sám seba..."tell me truth, tell me why was Jesus crucified?"

A keď myslíš, že po vojnách, konfliktoch a tvojich osobných prehrách sa to všetko skončilo...prichádza "Two Suns in the Sunset".

Čo k tomu dodať, Waters to vystihol.

5