Reakce na recenzi:

alienshore - @ 27.07.2013

Americké zoskupenie The Aristocrats si momentálne nekompromisne razí cestu smerom k fanúšikom progresívneho rocku a fusion. Prvý rovnomenný album bol pomerne dosť náročný, ale po opakovaných počutiach sa predsa len našli momenty ktoré sa vedeli zadrieť do priazne. Druhý počin Culture Clash mi pripadá o čosi zrozumiteľnejší, napriek všetkým tým ťažkým aranžmánom. Minnemann, Beller a Govan prispeli rovnako každý troma skladbami a určite mali v podvedomí zafixované že skladajú veci pre The Aristocrats. Album znie celkom konzistentne až na občasné inštrumentálne výstrelky. Títo muzikanti sú z kategórie nukleárnych vedcov, preto je pochopiteľné že sa musia patrične aj prejaviť. Hudobná produkcia tejto kapely je podľa ich vlastných slov hlučná a divoká, a dá sa s tým samozrejme súhlasiť. Sú to však veľkí profesionáli a tak popri tom všetkom je počuť hlavne tú hudbu. Gitara má ako obvykle pomerne široký priestor, no rytmická sekcia si v rôznych bujarých kreáciách v ničom nezadá.

Naozaj nápaditá je hneď úvodná Dance Of The Aristocrats. Cez efekt prehnaná basa má krásny groove feeling a gitara hrá melodické vyhrávky s podporou razantných bicích. Titulná Culture Clash je stvorená hlavne pre Govana a jeho nevyspytateľné akordy. Pomalšie úseky sú veľmi dobre premyslené a citlivo zahrané. Skladbu Louisville Stomp by som nazval takým zdravým úletom a gitara si vykračuje v rozšafných motívoch, ktoré pripomínajú Ameriku z čias minulých. Ohhhh Nooo je skvelá vec plná vypracovaných rytmov a hovoriacej gitary. Skvelý basový sprievod charakterizuje Bryana Bellera ako muzikanta a progresívne chúťky nezaprú ani ďalší dvaja členovia. Striedanie odlišných nápadov, ktoré pekne do seba zapadajú sa prejavuje v Gaping Head Wound a je počuť, že skúsenosti im rozhodne nechýbajú. Obraz vyprahnutej púšte dokonale vykreslili v Desert Tornado s perfektným vkladom Marca Minnemanna. Skladba postupne naberá na energii a aj gitarista Guthrie Govan dokáže byť v tomto celkom sugestívny. Cocktail Umbrellas zaujme napr. aj basovým sólom a navodenie rockovej atmosféry nesie so sebou aj inštrumentálnu precíznosť. Nakladačka Living The Dream je najdivokejšia a najtvrdšia skladba albumu a muzikanti sa tu do sýtosti vybláznili. Nie je však samoúčelná a ponúka zaujímavé progresívne nápady v klasickom gitarovom podaní. Posledná And Finally je príjemná, no trochu mi v nej chýba výraznejšia téma. Gitara to však vie uhrať priam dokonale a v tomto je Govan excelentný hráč.

Z tejto trojice muzikantov je cítiť entuziazmus a nadšenie. Govan a Beller sú ako ináč brilantní v každom jednom tóne, ale to čo predvádza Marco Minnemann je naozaj iná extraliga, a je to skutočne formát špičkového bubeníka, ktorý zahrá čokoľvek. Culture Clash je skvelý album z každého uhla, z ktorého sa naň pozerám. Nemám voči nemu zásadné pripomienky a preto mu dávam reálne 4,5 hviezdičiek. Hráčska ekvilibristika je podriadená hudbe, preto je to hodnotný počin a myslím si, že ak budú The Aristocrats ešte spoločne pokračovať, tak od nich vzídu ďalšie pozoruhodné nahrávky.