Reakce na recenzi:

alienshore - @ 07.09.2013

Nowhere To Hide bol mojim prvým zoznámením s britskou kapelou Praying Mantis. V podstate som ani poriadne nevedel s kým mám tú česť a až neskôr som došiel k tomu, že táto skupina patrí medzi významné zoskupenia v melodickom rocku a AOR. Z fanúšikovských zdrojov som sa dozvedel, že obdobie so spevákom menom Tony O’Hora sa teší pomerne veľkej obľube. Naspieval s nimi aj predošlú dosku Forever In Time, ktorú by som označil za jednu z najlepších v kariére Praying Mantis. Ani Nowhere To Hide však nejako veľmi nezaostáva a tentoraz sa priklonili viac k epickému poňatiu melodického rocku. Gitarista Dennis Stratton pôsobil kedysi aj v zostave slávnych Iron Maiden a jeho hra občas aj inklinuje k ich tvorbe. Zložil kompletne aj dve skladby a to Future Of The World a Whenever I'm Lost. Hlavné skladateľské slovo však majú bratia Chris a Tino Troyovci, ktorí sú hlavnou hybnou silou Praying Mantis.

Titulná Nowhere To Hide je výpravný kúsok s výraznými klávesmi a mohutnými vokálmi. Cruel Winter presne vystihuje to čo mám rád na Praying Mantis a to sú podmanivé melódie a hudba, ktorá slúži v prospech kvalitnej piesne. Výborné vystavané gitarové sóla stoja opäť za pozornosť. Nasledujúca The Clocktower je na tom podobne a Tony O’Hora ťahá svojim spevom skladbu vpred. Gitarový úvod Can't Stop The Fire pripomenie určite Iron Maiden, melodická linka je však už inde a smeruje do epických výšin. Pre mňa je vrchol jednoznačne pri zemi sa viac držiaca Future Of The World s fantastickou gitarovou prácou Dennisa Strattona. Dojemnú baladu Whenever I'm Lost venoval Stratton svojmu synovi. Rytmickejšie You'll Never Know a River Of Hope sú plné veľkých melódií a prepletených gitarových sól. Ďalší vrcholný okamih je pre mňa určite Naked a je to prekvapivo akože bonusová skladba. Presvedčivá melódia a rytmika sa v druhej polovici preklenie do mierne ťaživej nálady. Posledná S.O.S. pripomenie trochu metalové ostrie kapely a takýmto výborným príspevkom končí album Nowhere To Hide.

Osobne mi je ľúto, že taký talentovaný gitarista ako Dennis Stratton sa už na ôsmej štúdiovej doske Sanctuary neobjavil. Jeho práca s motívmi a sólami je aj tu krásnym príkladom melodického cítenia a výrazu. Japonské publikum prijíma s nadšením každú ich nahrávku, ale ani európsky fanúšik rockovej hudby by nemal pohrdnúť ich hudbou a minimálne pekne spracované booklety dokážu pritiahnuť pozornosť. Nowhere To Hide považujem za vydarené dielo, ale treba povedať má pokojnejšiu auru a zároveň výpravný charakter. Predsa však mi je bližší predošlý album Forever In Time a tak ohodnotím tento počin štyrmi hviezdičkami.