Reakce na recenzi:

hejkal - @ 11.09.2013

Sam Gopal bola skupina pomenovaná podľa jej frontmana a mňa ku nej doviedol Lemmy z Motörhead, ktorý tam hral na gitare a spieval. Album Escalator z roku 1969 mám v zbierke už dlhšie, avšak počúvam ho zriedka.

Cold embrace celkom presne predvedie, o čom to je. Spoznať Lemmyho spev (ešte taký čistučký, á la Hawkwind), pod ním šumí basa, gitara je kyselinová ako sa na vtedajšiu dobu patrilo a namiesto bicích v pozadí šepocú tablá. Je v tom cítiť aj blues, ale prím hrá psychedélia. Na mojom CD sa nachádza trinásť skladieb, do mdlôb z nich nepadám, ale ani ich nezatracujem. Chápem, že sa album, a teda aj skupina, nejakého komerčného úspechu nedočkala. Mne tam chýbajú bicie, nech si myslí, kto chce, čo chce.

Predsa len vyzdvihnem pár skladieb, orientálne prifarbenú náladovku Grass prekvapivo môžem, rovnako ako bluesovky It’s only love alebo Back door man. O hard rockovom ladení skladby Horse nevraviac. Vôbec je ten singel (Horse-Back door man) svetlým okamihom, vidno, že kapela chcela aspoň trošku navnadiť nových fanúšikov, ktorí by sa gopalovskej psychiatrie inak mohli strániť. Ďalej je tu vydarená titulná skladba Escalator, ktorá sa snaží robiť hurhaj ako rowdies pred zápasom, podobne ako „reallygotme“ kúsok Midsummer night dream. V poslednom rade spomeniem akusticko-elektrický slaďáčik Angry faces, ktorý má v sebe niečo naliehavé a teraz nemyslím rútiaci sa mrakodrap na chlapíka v podzemnej garáži.

Vlastne, ešte je tu aj cover Season of the witch, nič extra, ale táto skladba sa z nejakého dôvodu koncom šesťdesiatych rokov tešila mimoriadnej obľube, nuž táto verzia dopĺňa databázu jej manifestácií o netypickú basovo-tabloidnú podobu (a evidentne tam niekto hrá na bicie a prizval vokalistky).

Ako kuriozita je to fajn, ale nič svetoborné od tohto diela nedostávam. Čím netvrdím, že si ho občas rád nevypočujem.