Reakce na recenzi:

hejkal - @ 04.02.2014

Caravan je veľmi osobitá kapela. Pohybuje sa na hranici mäkkej, ale stále ešte sofistikovanej rockovej hudby. Radia ju do Canterbury, čo v menšej alebo väčšej miere asociuje experimenty, džezové i psychedelické výlety, avšak práve jeden z pilierov tohto geografického žánru, Caravan, to ponúka v poslucháčsky neohrozujúcom prevedení, aké sa len tak nepočuje. Nevlastním celú diskografiu, a preto som sa minulý rok konečne (už dlhšiu dobu som po tomto poškuľoval) nechal obdarovať štvordiskovou knižkou The world is yours – The Anthology (1968-1976), ktorá ponúka skvelé čítanie a naozaj veľkú porciu hudby.

CD1
Debutový album z roku 1968 zastúpený šiestimi skladbami (z ôsmich) a od A place of my own po Celil Rons ide o klávesmi podfarbenú šesťdesiatkovú psychedéliu, ktorá je nesmierne prívetivá. Deväťminútová skladba Where but for caravan would I? potom naznačí, kam sa bude kapela ďalej uberať (a že bude pridávať, nie uberať). Smerom k rozľahlejším prériám, kde nekompromisné stáda bizónov zmetie železnica. Inými slovami, je to takmer tvrdá kompozícia, rockerov Raj (či Peklo, podľa toho, kam to vlastne máme sklon ísť). Prvý vzácny zárez tejto antológie sa volá A day in the life of Maurice Haylett, je to nikdy nevydaná skladba z roku 1970. Má chmúrnejšiu náladu, skvelé klávesové plochy a rozhodne stojí za vypočutie (kapela ju len párkrát hrala naživo a šmitec). Záľuba artrockerov v dlhočizných názvoch sa pretavila do názvu albumu If I could do it all over again, I'd do it all over you z roku 1970. Disk ponúka šesť skladieb z ôsmich, titulnú vec v singlovej verzii a Hello hello v demoverzii nazvanej Clipping the eight. Oproti debutu sa viacej prikláňa k džezovým názvukom, klasike a aj uletené pasáže už nie sú á la 60. roky, ale také... canterburské. Viaceré kompozície majú košaté viacdielne pomenovania, niektoré sú jemné ako aviváž (And I wish I were stoned...), iné fičia miestami až hardrockovo (...For Richard/Warlock, kombinácia džezového saxofónu a úsečného podmazu nemá chybu).

CD2
Hneď od prvých sekúnd sa na poslucháča vyvalí prakticky celý album In the land of grey and pink z roku 1971. Chýba jediná skladba a v čele stojí monumentálna dvadsaťtri minútová Nine feet underground. Toto je esenciálny Caravan, kto túži poznať podstatu vznešenej hudby, nech si tento album vypočuje. Je jemný, ale nie bábovkový, džezový, ale nie improvizovaný, rockový, ale nie hrubý, slovom, jedinečný. Ku klávesom sa pridávajú dychy (flauta, saxofón), občas sa ozve sólová gitara (na ktorej veru Caravan veľmi nebazírovala), všetky tie Tangenty dneška sa až nehanebne opierajú o svojich stvoriteľov, ako otroci neschopní urobiť slobodný krok do neznáma. Tento disk obsahuje hneď štvoricu vzácnych nahrávok. Štúdiový „sejšn“ I don't know it's name z roku 1970, dve skladby z BBC Sessions z roku 1971, pričom „troggsovina“ Love to love you je vlastne skladba z albumu In the land... (aby tu bol komplet) a Feelin', reelin', squealin' je pôvodne béčko singlu Soft Machine z roku 1967, tu má takmer desať minút a je to parádny psychedelický mišmaš. V neposlednom rade je tu dlhočizná prvá verzia skladby The love in your eye z albumu Waterloo Lily (1972). Poteší, že sa v nej gitare dostalo viac priestoru a celá je akási tvrdšia. K nej sa na záver disku pripojí dvojica krátkych kúskov zo spomínaného albumu, ktorý priniesol nielen zmenu v zostave, ale aj v sounde, obe veci by sa nestratili v komerčných rádiách.

CD3
Skladba Waterloo Lily z rovnomenného albumu ukončí jeho predstavenie a veru je to prvýkrát, čo je na tejto kompilácii nejaká platňa výrazne obídená. Našťastie, táto vec nechýba, je totiž skvelá. Nasleduje nevydaná raritka Any advance on carpet (incorporating "Bossa Nochance"), znalci určite spozorneli. Veru, táto „inkorporovaná“ vec sa mihne na debute Hatfield and the North. Džezové prvky sú tu už skôr elementárnou biomasou, než prisajúcimi sa parazitmi, tak bacha. A je tu rok 1973 a famózny album For girls who grow plump in the night. Zo štvorice skladieb vyniká správne temná „lovecraftovka“ C'thlu Thlu, ktorá však miestami mení tvár na nepoznanie a bluesový pozitivizmus z nej len tak prší. O majestátnej L’Auberge du sanglier... ani nevravím, to sa musí počuť. Zároveň sa do zostavy dostali basák Perry a huslista Richardson, čo sa veru pozitívne podpísalo na sounde. Kapela chytila rockovejší (dravší) prejav, pričom melodika ostala zachovaná. Neodpustím si menšiu citáciu zo sprievodného knižného textu. Zaujímavé je, že začiatkom roku 1973 kapela vyrazila na turné so Slade, Lindisfarne a Status Quo a Hastings priznal, že „Status Quo boli fenomenálni. Naozaj vedeli, ako pracovať s publikom a veľa som sa od nich naučil.“ Kiežby aj dnešní artrockoví fanúšikovia neboli tak zadubení a chápali, že každá, i jednoduchá, rocková muzika má čo ponúknuť. A to aj v konfrontácii so skupinou, ktorá naživo neváhala využiť hoci symfonický orchester. Caravan & The New Symphonia z roku 1974 zastupujú dve skladby. Krátka skladba Mirror for the day sa na albumoch nenachádzala, ale For Richard, to je niečo celkom iné. Geniálne. Zopakujem, FOR RICHARD so symfonickým orchestrom je najúžasnejšia vec, akú som od Caravan počul. Albumová verzia je nesmelá v porovnaní s neskutočným gradovaním naživo. A to sa v prvej časti, kým sa tento štvrťhodinový opus rozbehne, vyšantí basa s husľami. Takto sa má nadrapovať s orchestrom a nie Metallica! Toto je brutálny hard rock so symfoňákom, bravó! Na záver je tu skladba Virgin on the ridiculous z albumu Live at the Fairfield Halls, ktorý vyšiel v roku 2002, ale nahrával sa v roku 1974. Ide zároveň o druhú skladbu z Caravan & The New Symphonia, ktorá nevyšla štúdiovo. A je to priam country husľovačka.

CD4
Aj posledný disk začína koncertne. Album Live at the Fairfield Halls je predstavený skladbou Be alright/Chance of lifetime, ktorá art rocku robí česť. Keďže doba pokročila, gro posledného cédečka tvoria albumy Cunning stunts (1975) a Blind dog at St. Dunstans' (1976). Prvý menovaný predstaví trojicu skladieb a jeden singel, druhý ďalšie tri skladby. Medzi ne sú vkliesnené dve raritky z BBC In concert z roku 1975, čo je dobre, prináša to trochu vzruchu (no, trochu, skôr hojne, každá má štvrťhodinu). Priznávam, že tento disk ma až tak neoslovuje, ale vypočuť sa dá. Kapela sa postupne strácala v jednoduchších rádiových vodách. Isto, je to stále fajn, ale bez toho úžasného nevykalkulovaného pnutia, ktoré zdobilo prvé tri časti tohto výberu. Na druhú stranu, neskoršia tvorba by mohla osloviť neoprog pozitívnych poslucháčov.

Takto má vyzerať dokonalý boxset neopakovateľnej kapely.