Reakce na recenzi:

hejkal - @ 01.10.2013

Sú albumy, ktoré v obchode, keď sa tak prehrabávam ponukou, zaujmú a ja neodolám. Americké trio Chariot ponúklo hneď niekoľko lákadiel. Pirátsky label Radioactive Records sa špecializuje asi na tie najmarginálnejšie albumy, aké kedy boli vydané, navyše predovšetkým niekedy na prelome 60. a 70. rokov. Kapela na zadnej strane obalu vyzerá ako typická parta chuligánov, ktorí by v škole oblažili nejednu učiteľskú sekeru, nuž by to ani hudobne nemuselo byť márne.

Dielo pomenované konzervatívne (po kapele, ale neverím, že toto by som sem mal písať pre kohokoľvek) – Chariot – vyšlo v neurčitom roku (1968 alebo 1971, vyberte si) a pýši sa hneď deviatimi skladbami. Spevný blues rock s typicky americkým zafarbením je korunovaný skvelým Kaplanovým hlasom, Yolanda Jones je tak skladbou, ktorá sa môže pokojne prezentovať v médiách, a predsa si zachováva istú presvedčivosť a autenticitu mimo komerčné kalkulácie, tak typické pre posledných tridsať – štyridsať rokov. Väčšina skladieb je prívetivá, nejaké nástrojové exhibície aby človek pohľadal, ale rozhodne sa nejedná o nejaké amatérske chrčanie, album prekvapuje sebavedomým prejavom, ktorým inak oplývajú iba diktátori, synáčikovia multimilionárov a nevedomí hlupáci, čo sa radi strápňujú vševedkovstvom na internetových fórach. You let me love you je skvost, v ktorom sa sólo odohráva v duete s unisono vokálmi, Gamblin' man sa z nesmelého úvodu vyliahne do podoby posadeného bluesrocku. Samozrejme, sedí v kolieskovom kresle a vcelku nezadržateľne si to šinie vpred. A aby toho nebolo málo, časť sólových kreácií si uzurpovala basa, mňam. Aj keď to nie je úplne presné, mám z tejto kapely pocit ako u Free. Balada The war is over je jednoducho božská, bluesová veselka Home wreckin' mama plynie ako po masle, podobne ako spevná rockovica Hey people. Aj skladbu Variety woman si rýchlo osvojí každý, dokonca aj zbor arytmických krepáňov. Hard rocková rifovka Got to be a lover poteší nejedného odporcu hladkých prejavov, no a záverečný kúsok Poor man blues má tiež skôr hard rockový výzor, tempo je husté ako asfaltové jazierko a traja hráči sa vyšantia, čo im hrdlo ráči (a ráči im s kapacitou ťažkých alkoholikov).

Dobrý album gitarového tria so zachrípnutým vokálnym kúzlom, ktorému za jeho nenásilnú prívetivosť pridám jednu hviezdu v miestnom bodovacom systéme.